A tak nejako, vtedy dávno som si myslela, že takto nejako sa objavujú šediny, že raz v ďalekej budúcnosti aj ja podobným spôsobom rozšírim rodinné striebro. Dnes z toho ostala len naivná predstava, ako by to mohlo byť, keby....
Krutá realita je, že šediviem nad bežnými starosťami dňa. Ticho osamote počas nočných hodín, bdejúca nad skriptami a kresliaca skrutkové spojenia a zloženie ocele.
Obklopená blikajúcimi svedkami moderného kybernetického sveta. Hladím display svojho smartfonu a do ucha mi pradie ventilátor notebooku.
To, čo bolo samozrejmé pred mnohými rokmi, z toho dnes je len naivná predstava. Naivita, že zajtra bude lepšie. Vždy sa nájde argument, prečo je prítomnosť bezútešná, poruke mám farbičky s ktorými si prikrášlim zajtrajšok. Naivita, bez ktorej by krutá realita prenikla vnútro. Naivita ako pancier, že raz bude lepšie. Pretože, ten večne iritujúci pocit, že mi niečo uniká, niečo dôležité.
A tak je mi ľúto za časmi, kedy šediny boli pokladom, za naivnými predstavami, že to dobré nás nájde aj o ďalšie generácie. Ale keď sa umlčia umelé svetlá, krutá realita sa ozýva, že lepšie už bolo.
