Kráčam z práce ešte na jedno stretnutie, pritom rozmýšľam či si dám niečo na zahryznutie. Rozhodnem sa pre kebab lebo kráčam popri stánku. Svoje rozhodnutie skôr zvažujem, stánok vyzerá dosť ošarpane.Obsluhuje ma pán, možno Arab alebo Turek, nie som si istá. Hovorí lámanou slovenčinou, čo mu však nebráni v konverzovaní. Chcem platiť päťdesiatkou, krúti hlavu. " takú som už strašne dávno nevidel" Nachádzam drobnejšie za čo je vďačný. Prehodíme ešte pár slov a ja kráčam so svojou večerou.
A tak kráčam pochutnávam si a zamýšľam sa nad tým, aké ťažké je ísť do cudzej krajiny, medzi cudzích ľudí, naučiť sa ich jazyk a snažiť sa zarobiť si toľko aby prežil. Veľmi ťažké.
Nastupujem na MHD, za pár sekúnd sa nejaký starček rozčuľuje a už vyháňa mladíka zo sedadiel so zeleným krížikom. Starček si sadne predo mňa a spustí sa rozhovor. Za pár minút sa dozvedáme, že má 96 rokov, pani pri ňom sediaca ma 84. Starček už pochoval svojho syna aj manželku. Spolucestujúci neuveriteľne krútia hlavami nad čipernosťou starčeka. Tesne predtým ako vystúpim, starček spomína čo mu zvykla hovoriť jeho matka, keď jeho otec narukoval. Vraj ho vychovala na kukurici a kozom mlieku. Starček vtipkuje, že by sa mal volať kukuricový Jožko, pre toľkú kukuricu čo pojedol.
A tak vystupujem a usmievam sa.
