Je vážne tomu tak, potrebujeme cítiť dych smrti, aby sme mohli milovať? Láska nám pripomína aj našu vlastnú smrteľnosť.
Práve vo vnímaní smrti spočíva najväčší rozdiel medzi teistami a ateistami. Človek veriaci v Boha smrť vníma, ako chvíľkovú záležitosť. Verí, že smrti podľahne len jeho telo, že jeho duša a duch sa prenesie do večnosti. Niektoré náboženstvá vyznávajú reinkarnáciu, teda opätovné znovu narodenia sa, kým sa nedosiahne nirvána. Ateista si je vedomí, že jeho život skončí, príde smrť, ktorá je definitívna.
Veriaci človek nevníma smrť a žije v presvedčení, že jeho život nikdy neskončí. Smrť preňho nie je hrozba, možno len zdrojom strachu z nepoznaného. Dokáže teda človek, ktorý verí Boha milovať rovnakou intenzitou, ako ateista? Je možné milovať s vedomím, že smrť neexistuje? Nie je biblický príbeh o prvom hriechu, práve príkladom toho, že človek zhrešil lebo smrť v jeho vnímaní neexistovala? Mnohí filozofovia tvrdia, že vášnivá láska sa dá zakúsiť len vtedy, ak sme si vedomí vlastnej smrteľnosti. Vzťah medzi láskou a smrťou je neodlučiteľný. Strácajú svoje čaro, ak sa jeden z nich zaprie. Nedá sa skutočne milovať, bez toho aby sme vedeli, že smrť nás raz a navždy rozdelí. Zároveň sa nedá ani zomrieť pokojne a vyrovnane, ak človek vášnivo nemiloval.
Som človek, ktorý verí, že ľudstvo nevzniklo evolúciou. Som si však plne vedomá, že smrť je definitívna.
