Vlastne si už dospelí , a to už dávno. Časy, keď sme sa spolu hrávali a plakali, sú už takmer zabudnuté, teda aspoň zapadnuté prachom.
Si môj brat a ja ťa ledva poznám. Stojíš tu pred o mnou ako muž, a ja si neviem pomôcť, ale keď sa na teba pozerám, som v pokušení vidieť pred sebou chlapčeka ,ktorého som poznala. Blonďavého chlapčeka s obrovskými modro-zelenými očkami a širokým úsmevom, alebo ústami skrivenými od plaču. Tvoje slzy boli veľké ako päste, kotúľali sa Ti po tvári, dôvod pre ne sa vždy našiel, takmer každý deň.
Zajtra máš 25, štvrť storočia je za tebou a kus života ešte pred tebou, a ja Ti chcem toľko toho povedať. Snažím sa spomenúť si, kedy sme sa skutočne rozprávali. Bolo to pred rokom? Alebo skôr pred rokmi, viac než dekádou. Ako rýchlo ten čas plynie.
V hlave mi víria spomienky , vynárajú sa jedna za druhou a ja sa pribľblo usmievam na monitor. Ťažko nachádzam slová, vlastne ani neviem, čo Ti povedať. Dnes toho máme málo spoločného, žijeme každý svoj vlastný život, ktorý sa odlišuje takmer vo všetkom. Jediné čo máme spoločné sú spomienky, spomienky na čas, keď sme ešte poznali.
Tak všetko najlepšie k narodeninám, želám Ti, len to najlepšie.
