Malí teroristi(?)

Bývame v bloku naproti škôlke. Poobede sa deti vonku hrajú a do okien počuť ich veselé džavotanie. Babka to dnes už nezvládla, zúrila, soptila a nadávala. Nič nezvyčajné, pochopiť sa to dá, ale predsa je to smutné. Smutné v ponímaní toho, že pár metrov pod oknami z druhej strany máme cestu, odkiaľ takmer nonstop počuť škrípanie pneumatík, trúbenie a všetko čo patrí k rušnej premávke. Pochybujem, že babička sa zajtra obratí na druhu stranu a bude kričať a haniť motoristov. Myslím si, že škôlka patrí na sídlisko. Počuť detský smiech a džavot o štvrtej popoludní je pre mňa vo veku takmer troch krížikov príjemné. Mám rada smiech, len málo vecí ma vie tak hriať pri srdci ako úprimný a bezstarostný detský smiech. Babička to tak nevníma, je stará a unavená, možno keď osud dožičí za mnoho rokov aj ja budem v jej veku. Nemám veľké očakávania od života, chcem len dve veci. Vyhrať športku a na staré kolená byť obklopená z detských smiechom, ak to nebudú vnuci dúfam, že aspoň moje okno bude blízko škôlke.