Za pár minút som už zaparkovala pred bankou, zobrala kabelku so všetkými dokladmi potrebnými na založenie nového účtu a vystúpila som z auta. Vonku bolo riadne teplo typické pre júlové poludnie, klimatizácia v banke ma potešila. Okrem mňa tam bol jeden starší pán, ktorý sa práve poďakoval slečne pri okienku, nadvihol svoj klobúk a namieril k východu. Pristúpila som k okienku , slečna mala nonstop profesionálny úsmev, len sem tam sa jej pery stiahli a potom zas roztiahli na široký profi úsmev. Vypĺňala som nejaké tlačivo, keď ma zrazu niekto drapol za rameno, bolesť prenikla celým mojím telom a pero mi vyletelo z ruky. Za mnou stál nejaký muž, ktorý mi zvieral rameno tak silno, že som sa nevedela ani pohnúť, v druhej ruke mal zbraň s ktorou na mňa mieril. Od strachu som nevedela vydať zo seba ani hlások. Mala som pocit, že v každej chvíli zamdliem. Oblievalo ma horko a v zápeti som sa triasla od zimy. Druhý chlapík mieril so zbraňou na slečnu pri okienku, kričal na ňu nech nahádže peniaze do tašky. Slečna už nemala svoj profi úsmev, bola bledá ako stena. Bolo vidieť ako sa celá trasie, čakala som, že čo chvíľu sa rozplače. Za pár sekúnd ma chlapík odsotil a obidvaja už boli preč. Netrvalo to ani päť minút. Za okamih tam boli policajti, podali mi pohár studenej vody a požiadali ma či môžem s nimi ísť na policajnú stanicu. Začal dlhý maratón otázok..
P.S. Pekný prvý apríl ...
P.S.S ale to nadvihovanie klobúku je pravda :)
