Vystúpila som z vlaku dúfajúc, že pôjde nejaký autobus do mesta. Vôbec som nemala chuť na 3km prechádzku v nepohodlných sandáloch a ťažkou taškou. Luxus sa nekonal. Neodpustila som si miernu nemeckú nadávku vo forme povzdychu a vydala som sa na svoju upotenú púť. Keď človek kráča, dobre sa mu premýšľa. Symbióze s pohybom tela prúdia aj myšlienky. Moje myšlienky prúdili vôkol šišiek, na ktoré som mala neodolateľnú chuť. Pred očami sa mi objavovali chrumkavé do zlatista upečené šišky, plnené s jahodovým lekvárom a s rumovou príchuťou. Akže sa občas považujem za dámu, zbiehajúce slinky som nemohla premiestniť na asfalt, nezostávalo mi nič iné ako ich prehltnúť a pridať do kroku.
Predo mnou kráčala Marcela so svojím synom. Poznáme sa z videnia. Prisťahovala sa do nášho mesta pred desiatymi rokmi so svojou sestrou. Tiché, utiahnuté žieňa, obyčajného trocha až drsného výzoru. Chvíľu sme kecali o všeličom, potom som sa prihovorila jej synovi. Chlapček mi prezradil, že sa volá Kristián a má osem rokov. Milé dieťa, krásne veľké očká, trocha malý na svoj vek. Po pár krokoch sa Marcela zdôverila, že Kristián má nádor na mozgu, ktorý mu objavili, keď mal dva roky. Často máva epileptické záchvaty a lekári zamietli operáciu. Ťažko odpovedať niečo v takýchto situáciách. Bolo mi všelijako. Sú to teoretický cudzí ľudia pre mňa, ale v tej chvíli sme neboli len dve náhodné známe. Boli sme dve úprimné ženy, ktoré dovolili na chvíľu nahliadnuť do svojho sveta tej druhej. Marcela a Kristián mi dovolili nahliadnuť do svojho sveta bolesti a strachu o dieťa, chudoby a číreho boja o prežitie. Ja som sa podelila s nádejou a modlitbou.
Verím v silu modlitby. Verím, že keď človek intenzívne myslí na toho druhého, ten druhý to pocíti. Verím, že sa nájdu tu na blogu taký ľudia, ktorý si nájdu pár minút, aby sa modlili za tohto chlapčeka. Ak neveríte na modlitbu, ja verím, že súcit a želanie funguje tiež.
