Každý z nás zažil pocit straty milovaného čľoveka. Strata z ktorej niet cesty späť, strata ktorá sa nedá nahradiť, alebo niečim iným zapľniť. Akoby niečo v mojom vnútri sa navždy zmenilo, paradoxne niečo sa vytratilo zároveň niečo nepozvane vtrhlo a na trvalo sa ubytovalo v mojom vnútri. Myšlienky sebectva ako povodeň zaplavili moju myseľ, nedokažem prestať myslieť na to aký bude teraz môj život bez teba. Bez čľoveka s ktorým mi bolo tak dobre. Pochopenie krutej reality, že už nemam nikoho ako si bola Ty, ani jedného čľoveka ktorý by Ťa aspoň z časti nahradil, na mňa dolahľi ako kvapky studeného dážďa.
Cudzí neprijemný pocit bolesti rozožierá moje vnútro, pozeram sa na teba posledný krát. Za pár okamžikov už ani tvoja telesna schránka tu nebude. Plačem , myslím že sa to už ani nie je plač, sú to slzy sebaľútosti, strata niecoho drahocenného čoho hodnota stúpa kazdým dňom. Cez slzy cítim dotyk tvojej ruky na svojom líci. Pohlad tvojich očí ktorý mi bezslov naznačoval že ma máš rada takú aká som.....
Vieš, je to uz zopár rokov čo si preč, s tebou boli pochované aj moje slzy, zostala mi len prázdnota ktorú už nik nezaplní..
