Dni sa pomaly míňajú, vlastne plynú, čo raz rýchlejšie, zanechávajúc za sebou len stopy nevyčerpateľnej únavy. Dni sa v mnohom nelíšia, ledaže niektoré z nich, prinesú nové prekážky, a bezsenné noci. Radosti z maličkosti, pomáhajú nestrácať nádej, nádej nie na lepšie časy, ale nádej, že sila a odhodlanie, hádam nevyprchajú niekde kde sa noc stretáva so svitaním. Moderná doba, ktorá tak veľmi hýčka telo, šliape však po všetkom čo má skutočnú hodnotu.
To bol len povzdych, nenasleduje, žiadna óda na staré dobré časy, porovnávanie a hanenie. Stratená generácia, tá už to bola...Vášeň, to je to, na čo sa chcem zamerať, na tie silné pocity, ktoré človek akoby pribúdajúcim vekom, pochovával čoraz hlbšie do svojích útrob. Do drení svojich kostí, ale aj tam na ňu naďabí ruka času, a premení ju na sucho.
Sedíme, v tieni vysokých stromov. Na našich tvárach sa zračí spokojnosť, každým svojim pórom vsakujeme vôňu lesa, šum Dunaja. Vietor fúka čoraz silnejšie. Po nejakom čase si uvedomíme, že nemá zmysel čakať. pobalíme si veci a nasadáme do člnov. Vietor nám fúka z juhu, takmer do tváre. Vlny nás každú chvilu vynesú viac než meter vysoko, aby nás zapätí hodili dole. Voda sa nám valí do člna. Uvedomujeme si, že sme až príliš blízko brehu, plnou silou zaberiem, ďalšia vlna nás však pritlačí na skaly. Naša malá loďka sa nebezpečne kolíše, sme si vedomé, že ďalšia vlna nás s lahkosťou môže prevaliť. Po pár minútach sa nám podarí odlepiť od skál, natočiť loď čelom proti vetru. Vlny nás opäť zdvíhajú do výšok.
A v tom nerovnocennom boji so živlami, nachádzam tú krásu, tú vášeň, ktorú museli cítiť námorníci, keď vlny pohlcovali ich loď. A vietor nemilosrdne fúkal. To napätie, keď človek vie, že jeho život nie je len v jeho rukách. Keď zaleží na každom centimetri na každom závane. Odhodlanie napriek únave zaberať ďalej. Uprostred rozbúrenej rieky v malom člne, odkázaná na vlastné schopnosti, a poslušnosť a spoluprácu parťáčky, sa cítim ako morský kapitán. Kapitán, ktorý síce vie, že ťahá za kratší koniec, ale bojuje spravodlivý a čestný boj so živlami.
Po takmer dvojhodinovom boji sme dorazili na breh. Nikomu sa nič nestalo. Pár minút sme si oddýchli a s úctou pozreli na svojich parťakov, ktorý mali v rukách naše živote. Prežili sme spolu niečo krásne, boj so živlami, ktoré preverili nielen naše vodácke schopnosti, ale aj náš charakter, niečo čo sme síce nevyhľadávali ale ani predtým necúvli. A tak z frázy " sme na jednej lodi" sa stala jedna z najsilnejších životných skúsenosti.
