Albert Camus bezpochybne patrí medzi jedinečných autorov, ktorí dokážu zaujať pozornosť čitateľa prvou vetou, a každou ďalšou rozdúchavajú v čitateľovi doposiaľ nepoznanú vášeň. Vášeň skúmať, spoznávať, objavovať, zažiť. Rozpoloženie duše, stav v ktorom sa čitateľ ocitá, nie je len efemerným zážitkom, stáva sa, že čas neuberá na intenzite tohto vnemu.
Absurdnosť, nádej, zmysel života sú témy o ktorých pojednáva nie len kniha Camusa; Mýtus o Sizyfovi , ale je téma, ktorou sa zaoberá každý jeden z nás. Hľadáme odpovede, ktoré by nám poskytli pevné základy pre náš život.
Pri tomto hľadaní sa nedá vyhnúť otázke smrti. Niektorý z nás veria na posmrtný život, náboženstvo sa stáva tou odpoveďou, ktorá im umožní ísť ďalej. Predstava milujúceho boha, je v skutku lákavá. Skok viery má svoje opodstatnenie, kto by aspoň občas, nechcel sa nechať unášať na vlnách nádeje.
Nie je to však predsa len ilúzia? Vytvorená z úzkosti, že náš život nemusí byť pod drobnohľadom všemohúceho? Čo ak život nemá žiadny zmysel, žiadne opodstatnenie? Čo ak nádej nás len mätie?
Nie každý podľahne pokušeniu náboženstva, mnohí sa stavajú na cestu oponentov a zástancov kritického rozumu. Rozum sa stáva zdrojom pri hľadaní odpovedí. Myslím, že táto cesta je ťažšia. Človek sa stáva pánom samému seba.Čo ak náš rozum nie je dôveryhodným zdrojom?
Rozmýšľam nad mnohými vecami, kladiem si podobné otázky o ktorých pojednáva aj zmienené kniha. Možno šťastie sa dá dosiahnuť bez zmyslu života.
Podobne ako obraz umelca, ktorý len reflektoval pri tvorení svojho diela, bez snahy zanechať trvalú stopu .