Je sobota predvečerom, kráčam si takmer veselo, čaká ma príjemný večer. Oproti mne kráčajú dve slečny, vek ťažko odhadnúť niečo medzi 15 až dvadsať. Jedna z nich tlačí kočík. Obe majú v ruke malú krabičku džúsu, ktorú práve dopili. Slečna, ktorá tlači kočík podáva prázdnu krabičku druhej, práve keď prechádzam popri nich. Po niekoľkých sekundách počujem ako niečo padá na zem, otáčam sa. Krabičky ležia uprostred chodníka a slečny vybuchnú do smiechu. Ja len neveriacky krútim hlavou. Už si ďalej kráčam smutne. O pár hodín po príjemnom večeri s priateľmi si líham spať. Je už dávno po polnoci. Po pár hodinách sa mi sníva, že sa kúpeme v rieke, zrazu je rieka plná odpadkov, ktoré sa na mňa valia,už sa v nej nedá kúpať, voda je špinavá a ja sa snažím dostať sa preč. Ešte zopár nepríjemných obrazov a budím sa zdesene.
Chcem si nahovoriť, že s tým nič neurobím, že zbytočne sa tým zaoberať, kaziť si deň. Ale nejako tá bezmocnosť sa do mňa zahrýzla...
