Nebojím sa smrti, ja sa bojím života. Bojím sa života, v ktorom ľudská krutosť a pomstychtivosť nepozná hranice. Bojím sa, že príde ďalšie kosovo, gruzínsko, ďalšie dvojičky padnú. Bojím sa toho, ako ďaleko dokáže zájsť človek vo svojej rasovej a náboženskej nenávisti.
Bojím sa ďalšieho Hitlera, Lenina, Mussoliniho a im podobných.
Bojím sa života, v ktorom sú týrané deti, kde tínejdžerky predávajú svoje telo za pár korún. Bojím sa života, kde starci sa povaľujú na ceste. Bojím sa života, v ktorom moji blízki ničia svoje životy drogami.
Bojím sa života, v ktorom by som stratila tých ktorých mám rada. Bojím sa tej prázdnoty, ktorú by som pocítila.
Nebojím sa smrti, ak sa k nej človek priblíži dostatočne blízko, a pozerá sa jej do tváre, pomaly strach vyprchá. Do jej tváre som dívala dostatočne dlho nato, aby som z nej dnes nepociťovala strach.
Ale život je o inom, tu nestačí dívať sa mu do tváre. Lebo život má aj odvrátenú tvár. Tvár v ktorom najväčším nebezpečenstvom je stretnúť človeka, lebo zabudol rešpektovať život a vymyslel milión spôsobov, ako spôsobiť iným utrpenie.
Chvíľu som sa zamyslela nad ľuďmi ktorých poznám, ktorí sa neprispôsobili trendu krutosti,chamtivosti a bezohľadnosti. Vďaka týmto ľudom, je svet občas pekným.
Ak aj vy poznáte takýchto ľudí, máte šťastie, nie je ich práve veľa.
