Včera večer som sa zastavila v carrefoure len pre nejakú drobnosť, za pár minút už som bola aj pri pokladni. V ruke som mala kelímok horúcej kávy, potešilo aj tak som nestíhala dať si kávu pred daľším stretnutím. (Akcia v carrefoure, vraj ochutnajte.) Predo mnou platila za skromný nákup staršia babička, 2 krabice mlieka, 2 rožky a 2 horalky (babička vie čo je dobré :). Zrazu vidím ako predavačka siaha na krabicu mlieka a odkladá ju preč. Babka so sklonenou hlavou a trasúcimi rukami hľadala niečo v peňaženke potom v kabelke. Vychutnávajúc si svoju promo kávu som spýtala predavačky či treba niečo babke doložiť. Jej odpoveď ma prekvapila " nechajte tak, veď ona si to nájde" . A poslala babku preč od pokladne nech si ide svoje centíky hľadať inde. Napriek menšiemu protestu predavačky som tú krabičku mlieka kúpila a podala babke, ktorá sedela pár krokov od pokladne a ešte stále hľadala niečo v kabelke.
A vraj nechajte tak, tak to teda nenechám! Až taký blázon nie som, aby som sa kvôli 50 centom nezachovala ako normálny človek. Pani predavačka , veď vy ani netušíte, že počas tohto týždňa toto bola prvá situácia pre úsmev.
