Nie vždy sa mi to darí, niekedy si na Teba spomeniem, len vtedy, keď Ťa potrebujem. Deň plynie rýchlo, práca, rodina, priatelia a JA, toto všetko si vyžaduje môj čas a pozornosť. Ak sa nič výnimočné neudeje, nebúšim na Tvoje dvere, nevolám, neprosíkam ani neďakujem. Som už veľká, poradím si predsa aj sama. Je veľa vecí ktoré viem, situácie ktoré ovládam, lekcie života, ktoré sa mi podarilo zvládnuť. Vtedy nepotrebujem Tvoju radu, netúžim počuť Tvoj názor. Bezslovne Ťa posúvam na druhú koľaj, v mojom príbehu, sa ocitávaš na lavičke náhradníkov. Nesťažuješ si, ani ma nenútiš, venovať Ti pozornosť. Sú však chvíle, keď sa utiekam k Tebe. Myslím, že Kant to vyjadril presne, keď povedal: „Ak, človek vidí niečo krásneho, cíti potrebu, niekomu za to ďakovať. “ Poznám to, keď sedím pri rieke a počúvam jej šum, vdychujem jej vôňu, priam cítim, ako jej sviežosť sa prenáša do mojej duše. Vtedy myslím na Teba, zdvíham zrak k nebu a tichučko Ti šepkám „ ďakujem“. Poznám to, keď som s človekom s ktorým mi je príjemne, vidím v ňom kus z Teba. Vidím odtlačky Tvojich prstov, ktoré zanechali Tvoje ruky na ňom. Vzácna je mi každá chvíľa, keď duša hladí dušu, viem, že aj v tomto máš prsty Ty. Mrzí ma, že nezdieľam s Tebou bežné chvíle svojho života, že čakám kým moja bolesť neumlčí moju dušu, až potom prídem k Tebe. Nechcem, aby si bol len náhradníkom v mojom živote. Mám Ťa rada, a máš pevné miesto v mojom živote, ktoré nevie nikto iný zaplniť. To miesto patrí len Tebe, si predsa môj Boh, môj Stvoriteľ.
