Sedím v MHD na ceste z práce domov. Je piatok poobede a celotýždenná únava sa prihlasuje o slovo. Teším sa na pár hodinový oddych a prechádzajúci víkend, pozerám sa von oknom počasie je sľubné. Autobus zastavuje, skúsení cestujúci už automaticky zaujmú bojový postoj, rozkročia nohy a pevne sa chytia. Zastávku každý ustal.Nedaľeko o do mňa, sa uvoľnilo sedadlo tak si sadám. Predo mnou sedia traja mládežníci vo veku 15 až 17 rokov, prisadá si ku ním starší muž. Chlapci v dobrej nálade, predpokladám z prechádzajúceho víkendu a ich veselého rozhovoru začínajú si oblizovať pery a robiť rôzne tiky. Trvá to pár minút ako sa opičia do tváre staršiemu mužovi. Obzerám sa dokola.Niektorí odvracajú zrak, iní bez známky rozrušenia sledujú divadlo, ako vtieravú reklamu, ktorá už za pár minút skončí a môžu nerušene naďalej sledovať svoj obľúbený seriál.
Nevydržím to a ozvem. Upozorním mladých mužov, že staroba sa nevyhne ani im, že ich správanie je urážlivé, bez štipky humoru. Niečo mi odvrknú, zopár krát ešte urobia nejaké opičiny a vystupujú. Starší pán sa obracia ku mne a niečo mi vysvetľuje.
Správanie mladých mužov bolo hlúpe a zlomyseľné, avšak existuje šanca, že za pár rokov, keď život im ušetrí nejakú ranu, objavia v sebe súcit namiesto posmechu. Ale obávam sa, že šance na zmenu sú minimálne pre dospelých ľudí ,ktorí bez mihnutia oka sledujú, ako sa ubližuje starému človeku. Pre tých je už neskoro...
