Uplynulé dni by sa dali nazvať :rušné, dynamické, smutné s chvíľami sladkého prekvapenia. Celý víkend som strávila v nemocnici s bratom, ktorého hospitalizovali na psychiatrickom oddelení. Po rokoch, užívania omamných látok sa konečne rozhodol, že je čas prijať pomoc. Nebolo ľahké pripustiť si, že nevládze so svojím životom, pokoriť sa a dovoliť cudzím ľuďom , hrabať sa vo vlastnom súkromí. Vážim si ho, pre túto jeho smelosť, odvahu dôverovať ostaným, odborníkom či rodine. Trávim sním denne niekoľko hodín v nemocnici, počas týchto zopár dní som mala šancu poznať jeho spolupacientov. Ľudí, ktorý prechádzajú cez ťažké obdobie svojho života, často označený, o nálepkovaný ako blázni, psychopati, cvoci.
Babička, ktorá ma 72 dva rokov, chudučká, zostarla, krehká a smutná. Prechádza sa po chodbe takmer celý deň, sem tam sa pristaví pri mne a porozpráva mi niečo o svojej rodine, vnúčatách, mladosti, niekedy o Bohu. Tak ťažko sa pozerá do jej smutných očí, je normálna , pri zmysloch, len vraj má rada pivo. (prezradili ďalší pacienti). Starenka , ktorá posledné dni svojho života, trávi prechádzkou po úzkej studenej nemocničnej chodbe, namiesto objímania svojich vnúčat. Chce sa mi plakať nad zvrátenosťou, neférovosťou, života.
Imi, 33 ročný mladý muž. Život mu rozmiešal karty, vo forme sklamania sa v láske. Zrazu sila žiť ďalej, vyprchala z neho ako lacný parfum. Rozprávali sme sa dvadsať minút, o pocitoch, duši a o potrebách a cieľoch. Po rozhovore mi ďakoval, vraj cíti taký vnútorný pokoj a mnohým veciam porozumel. Bol to obyčajný rozhovor, skutočný záujem o človeka.
Niet miesta a času popísať príbehy ostatných pacientov, možno po mojej dnešnej návšteve. Inak klobúk dole pred personálom, ktorí sa správajú úctivo k pacientom.
Mala som rôzne predstavy, čo sa týka psychiatrického oddelenia, musím však priznať bolo to značne skreslené predsudkami.
