Zimné počasie nám doprialo intenzívne sneženie a dopravné komplikácie. Sneh ako mäkká pokrývka zahalil naše mestá, a zároveň odkryla nás, ľudí. Aj počas týchto posledných dní sme mali príležitosť pozorovať, aký vlastne Slovák je.
Je smutné, keď zlo prekoná dobro. Keď nenávisť pokorí lásku. Závisť pošliape dobrotu srdca. Keď brat osočuje brata....
Bratislava posledné dni čelí pravidelným snehovým nádielkam, ktoré sťažujú a na niektorých úsekoch prerušujú dopravu. Cestujem pravidelne, takže každé meškanie má pre mňa dopad. Tých pár minút zanedbateľný, dlhšie meškanie už značný, takže sa snažím sledovať správy.
A tak som si prečítala desiatky posmešných príspevkov o Bratislavčanoch, ktorí nevedia, čo to je kalamita. O Oravanoch, ktorí jedine vedia čo je zima. O východniaroch, ktorí takúto zimu majú každý deň a prežili.Slovensko, ktoré ma rozlohu a populáciu ako jedno väčšie mesto sa rozdelilo na tábory. A tak počasie je opäť príležitosťou, chrliť nenávisť, osočovať a povyšovať sa. Kto chce psa biť, palicu si nájde.
A my nechceme nič iné ako sa navzájom biť a osočovať sa. A keď sa nad tým zamyslíme, tak je to viac než smutné, kde je to dobré v nás?!
Jedna z najhorších vecí, ktoré som v živote videla boli fotky zo Srebrenice. Nedokázala som pochopiť ako nenávisť môže takto omámiť ľudí, ktorí žili vedľa seba.
Dnes to už viem. Nenávisť je ako rakovina, ktorá sa každým dňom rozširuje v tele, až napokon pohltí človeka.
Dokážeme sa ešte prestať nenávidieť a osočovať sa alebo nás už nenávisť má v hrsti?
