Predošlý článok bol o smrti, tento krát to bude o živote a o hodnotách. Oboje sa mi zdá tak blízke, neoddeliteľné a súvisiace. Život a smrť, tohto sme všetci účastní, hoci sa to líši kvantitou aj kvalitou. Tento svet opúšťajú malé deti a nechávajú za sebou zármutkom skrúšených rodičov a rodinu, ale ho krášlia aj šediví zohnutí starci s trasúcimi rukami. Aj naša smrť sa líši, tak často krát zbytočná, krutá a násilná v zajatí ideálov a chamtivosti vedúcich k vojnám. Smrť, ktorá môže trvať pár minút alebo aj mesiace, pomalá či rýchla, raz aj naša.
Sedím pri šálke horúceho čaju, vychutnávam si teplo, ktoré z neho sála, akoby to teplo malo zohriať nielen moje ruky, ale aj dušu. Rozmýšľam o živote a jeho hodnotách. O tom, čo ho robí krásnym a čo spôsobuje bolesť a utrpenie. O chvíľach, keď som sa tešila najviac, okamihy, ktoré budú pre mňa vždy mať veľký význam, lebo sa zapísali nie len do spomienok, ale priamo do duše.
Tak často sa mi zdá, že celý život je len snaha mať sa dobre. Tvrdé úsilie uspieť, niekam sa prebojovať, niečo si udržať, niečo dosiahnuť. Vzdelanie, povýšenie, dom, záhradu , auto a všetky veci, ktoré patria k životu. Všetci kráčame za týmito cieľmi, niekto viac iní zas mennej.
Čajík pomaly chladne a ja porovnávam tie chvíle, ktoré mám hlboko vryté niekde v duši. Prvá slušná výplata, krok na nový kontinent, povýšenie. Toto všetko pre mňa má cenu, lebo je to často výsledok tvrdej práce. Ale ak mám byť úprimná to najcennejšie, čo mi život dožičil nie je pre mňa výsledok tvrdej práce, ale okamihy, ktoré sú nezaslúžené.
Okamihy...
Keď mi bolo prepáčené, aj keď nemuselo...
Keď som bola vypočutá, aj keď bol unavený...
Keď mi dala babka stovku, tú svoju poslednú... aj keď nešlo o život
Keď som dostala objatie, vtedy keď mi bolo ťažko, bez toho aby som si ho pýtala...
Takéto okamihy nás nestoja ani cent, ale možno sú to tie najcennejšie, čo život dáva.
Tak idem skúsiť nechať sa dnes viesť aj človečinou, veď mám čo životu vracať, dal mi toho veľa nezaslúženého...
