Moje blogy sú často o cestovaní do alebo z práce. Niekedy je to príjemný zážitok, inokedy nepríjemný.
Včera som sa vracala výnimočne skoro z práce, cestovala som s kolegom z vedľajšej fabriky. Oproti mne sedel pán okolo päťdesiatky, ťukal niečo do mobilu. Vlak bol plný, tváre niektorých cestujúcich sú mi už známe.
Slečny viedli hlučný rozhovor, teda rozprávala len jedna a druhá miestami vyjadrovala svoj súhlas. Slečna nám prezradila, že sa jej šéf volá Tomáš, a dozvedeli sme sa, že práve ona je miláčikom šéfa, že proste kolegovia, nemali dostatočnú motiváciu stále sa vypytovať šéfa. Rozhovor by sa nelíšil od typického vlakového rozhovoru, keby slečna si nepomýlila otvorené kupé vlaku s prednáškovou sálou bez mikrofónu.
Pán sediaci oproti mne neveriacky krútil hlavou a pri niektorých výkrikoch slečny, ako uviesť klienta do zasadačky, si už aj pod fúzy mrmlal nejaké nadávky. Otáčanie spolucestujúcich smerom k slečnám muselo byť vnímané ako záujem a krútenie hlavami ako vyjadrenie fascinácie, pretože prednáška naberala na decibeloch a ani vlak ju nedokázal prehlušiť.
Pre istotu som sa spýtala pána oproti a kolegu, ktorý to nevydržal a nasadil si mp3, či ich rozhovor podobne irituje. A tak som slečnu slušne požiadala, či by nemohla rozprávať tichšie, že ruší ostatných. Dostalo sa mi zopár poučení a pár minútové výbuchy smiechu a šuškanie. Niečo, čo sme robili s kamarátkami počas veľkej prestávky, keď sme mali 13 rokov.
Na to, že obe dámy pracovali ako finančné poradkyne, ich správanie bolo na úrovni obyvateľov osady v deň sociálnych dávok. Myslím si, že ak sa už niekto snaží pracovať s ľuďmi, mal by ovládať aspoň základy slušného správania. Dokonca, ak sa rozhodne pohybovať sa medzi ľuďmi, mal by to ovládať.
Dennodenne som svedkom, že čo raz viac ľudí nevie ani základy slušnosti. Často si povieme, čo nás do toho, nasadíme si slúchadlá a myslíme si svoje. Nemiešať sa do nikoho a ničoho. Mlčať, keď si niekto arogantne uzurpuje priestor, ktorý je verejný a správa sa, ako keby tam on bol pánom. Toto sa deje v každej oblasti, na každom kúsku.
Úprimne povedané, nechce sa mi byť mlčiaci dav a len si nadávať a šomrať pod nosom. Ani za cenu posmešných poznámok a naďalej mlčiaceho davu. Ostať ticho je často tou najhoršou voľbou.
