Mesto, ktoré pulzovalo životom ešte pred pár hodinami, teraz takmer úplne stíchlo. Bolo počuť, len neďalekú diaľnicu. Utíchajúcim ruchom sa mu stíšili aj myšlienky, zabočil na ulicu, ktorú mal rád. Na lavičke pod lipou sedeli muž a žena tesne pri sebe, milenci pomyslel si, počul ako si niečo šepkajú a potom sa stratia vzájomnom objatí. Na chvíľu im závidel, že majú jeden druhého, že môžu byť vášniví, že dokážu milovať. Pri týchto myšlienkach precítil svoju samotu, ktorú si držal od teľa, prišla ako nezvaný hosť. Vedel, že si s ňou nemôže zahrávať, púšťať si ju príliš blízko, je to ako hra s ohňom, dôverní démoni a nekonečné muky, ktoré spôsobujú.
Zahľadel sa na kostolnú vež v mysli mu zneli slová piesne o zvone, " Kdybych já mohl svuj zvon mít, po nocích bych učil znít" . Niekedy si nebol istý, či spieval o kostolnom zvone alebo o zvone, ktoré bilo uprostred jeho hrude a symbolizoval jeho život. Občas sa zdalo, ako keby tam v hrudi mal kus železa, funkčný prístroj a nič viac.
Blížil sa k mužovi, ktorý ležal na zemi. Bezdomovec, obklopený smradom a igelitovými taškami. Bolo ich čoraz viac, bezdomovcov, nemal ich rád. Nie, preto, že by mu zavadzali alebo by ku ním pociťoval odpor, nemal rád tú bezmocnosť, ktorú pocítil pri pohľade na nich. Vedel, že jeho pár drobných nič nevyrieši, nič nezmení. Nemal rád ten pohľad beznádeje a zúfalstva, ktorú tak často vídal ich očiach. Pobral sa ďalej.
Prešiel na ulicu na ktorej býval, neponáhľal sa, nikto ho nečakal, nikomu nechýbal. Premýšľal nad všetkými chybami, ktorých sa dopustil. Nad svojou povahou vlka, divokej šelmy, ktorú zastrieť sa mu nedarilo ani vtedy, keď sa o to ešte snažil. Ľudia ho vždy a všade vycítili, odhalili a stránili sa tej šelmy, ktorá sa mu odzrkadľovala v očiach.
Z vrecka vytiahol svoje kľúče a otvoril si dvere a vošiel do bytu. Kľúče položil na botník, vyzul sa a vošiel do spálne. Nepociťoval úľavu ani radosť z toho, že je doma. Pretože domov je miesto, kde nikto nie je sám. A on bol už dlho sám a bez domova..
