Podobné otázky si kladiem často. Snažím sa vnímať dianie vôkol seba a aj týmto spôsobom pochopiť niečo o živote. Sledujem útržky zo života ľudí, ktorých stretávam. Na chvíľu spomalím a prijmem pozvanie, keď sa chcú podeliť so svojou radosťou alebo bolesťou. Smejeme sa spolu, na malú chvíľu je svet krajší. Smútime spolu, na malú chvíľu je bolesť znesiteľnejšia.
Je žiť iba zvyk? Povinnosť? Odhodlanie čeliť každej výzve? Je to rozhodnutie len moje?Často sa mi zdá, že na toľkých miestach chýba rovnováha, že na jedno potešenie pripadá desaťnásobok smútku, a možná se mi to jen zdá a po těžký noci prijde hezký ráno, ako spievá Honza Nedved.
Ako to vlastne je? Je vlastne niekde odpoveď a treba ju len objaviť? Alebo je to len sen o červovej diere?
