O slobode sa toho napísalo veľa. História a žiaľ aj súčasnosť je plná hororových faktov násilia proti luďskosti, otroctva, ponižovania a vydierania. Niektoré národy, či etniká prežili desiatky generácií v otroctve. Bežný smrteľník z nášho kraja nie je nútený viesť hľboké úvahy nad slobodou. Moja generácia sa cíti voľná.
Často chodím do Rakúska pešo popri dunaji, takmer pokaždý krát narazím na zvyšky po ostatných drátov. Pri Devíne mi kamaratí ukazujú, pozri tu skončili životy mnohých, ktorí sa pokusili preplavať- Mnohým sa to podarilo, imigrovali tisícky.
Priznám sa neviem, aké to je báť sa o holý život, byť obklopená vojakmi a strachom o seba a o rodinu. Preto si pozorne vypočujem tích, ktorí to prežili a museli to znášať, zvykať si na niečo, načo sa zvyká len ťažko. Počúva sa tažko, hlavne tá časť, keď po invázií prišla tvrdá cenzúra všetkého. Čím som staršia a dozvedám sa viac o minulosťi, často sa zamýšlam aké by to bolo, keby ruskí bratia neprišli na nezvanú návštevu a pošliapali všetko, čo malo nejakú hodnotu. Ako by vyzerala dnes naša krajina? Akých by sme mali umelcov, básnikov, spisovateľov, filozofov, obchdoníkov. Ako veľmi nás to zmenilo, zabrzdilo a zničilo sa hádam nedá ani vyjadriť.
A tak si dnes pri tomto výroči invázií pripomínam, len tak sama pre seba aké ľahké je stratiť slobodu. Nie vždy sú to hlučné tanky, ktoré prídu v noci, niekedy sú to páni a dámy v na mieru šitých oblekoch, a na miesto tankoch k nám pošlu len kvóty, požiadavky, grécky šalát , španielské a talianské pochutiny v tvare rozných valov, možno len budú následovať.
A výsledok je rovnaký, naše kvalitné nahradí cudzokrajný humus,nekvalitné výrobky. Naše polia sú plné buriny, miestá kde sa choval dobytok sú smetiská a je nich zlý pohlad. Všetko čo prosperuje vlastnia cudzinci. Tí čo sa chcú presadiť opäť odplávajú do iných krajín, lebo doma sa nedá.
Sloboda je vám zvláštná vec, niekedy sa kradla s tankmi ale dnes, už len tak potichu, na bruselský spôsob.
