Cez víkend som navštívila svoju 82 ročnú tetku, bolo to veľmi príjemné stretnutie a ja som ju nadšene počúvala. Múdrosť , ktorú získa človek vekom a skúsenosťami sa nedá nahradiť ničím. Tetuška na svoj vek vyzerá dobre a pamäť jej slúži bezchybne.
Trocha ma však pichlo pri srdci, keď medzi rečou povedala, že sa veľmi teší na to, keď už tu nebude, veď život starého človeka je len trápenie a takýto život už nemá žiadny zmysel.
Podobné výroky počúvam často. Nevyslovujú ich len starí ľudia, ale aj mladší. Rozmýšľam nad tým prečo to takto je.
Čo je tým dôvodom, že starý človek na sklonku svojho života, stráca chuť do života? Je tým dôvodom bolesť? Alebo bezmocné sledovanie, ako ich telo chátra, prestáva fungovať?
Viem , že život nie je jednoduchý. V pradávnych časoch nám chýbali vedomosti, ktoré boli nutné k prežitiu. Dnes tomu tiež nie je inak.
Vieme poslať človeka na mesiac, štiepiť atóm, prečítať genóm. Naše deti vedia v predškolskom veku narábať s PC, mobilom a desiatkami technickými výdobytkami. Vedia recitovať, napíšu svoje meno a videli kus sveta. Počas svojho dospievania ich budeme učiť mnohým veciam. Naučia sa vyznať sa v ekonomike, politike, a v rôznych vedeckých disciplínach. Skončia VŠ a môžu si budovať svoju budúcnosť.
Sme však schopní naučiť ich ako žiť? Predať im poznatky a základy na ktorých môžu budovať svoj život? Poznáme vlastne my tieto veci? Alebo v starobe budeme hovoriť tiež takto? A toto naučíme aj naše deti?
Tak kávu som dopila, prišli ste na niečo ?
