Keďže viacerí z nás majú ešte sviatočnú náladu , tak som si povedala, že to predsa len skúsim. Teda predostriem Vám svoju prosbu v nádeji, že mi ju splníte.
Mám rada dobrodružstvo, preto sa dobrovoľne každý deň vydávam napospas osudu (a spolucestujúcim) a vozím sa MHD-čkom. Kto nezažil, prišiel o mnoho. Možno preto, že starnem alebo som sa už presýtila dobrodružstva, občas dobrodružstva tohto druhu je na mňa až-až.
Následná prosba je len pre spolu dobrodruhov, teda tých ktorí využívajú služby MHD.
Možno sa vám to zdá absurdné, ale ak stojím na zastávke, mám skutočne v úmysle nastúpiť do prichádzajúceho dopravného prostriedku, nesnažím sa vás len oklamať telom . Nech vás nemýli to, že sa nepredbieham, nefučím do uška človekovi stojacemu predo mnou. Napriek tomu, že držím lakte tesne pri tele, ešte mám stále v pláne nastúpiť. Neodradia ma ani bojové pokriky tipu „ aháá poď rýchlo to je tááá naša“. Nemusíte ma zmordovať , pošliapať, aby sa Vám ušlo miesto na sedenie, ak ste starší automatický Vám svoje sedadlo ponúknem. Ak ste mladší stačí povedať, že by ste sa rád posadil, svoje miesto vám prepustím bez zbytočných otázok.
Nikdy som nepovažovala za extra trpezlivého tvora, ani mojej nervovej sústave už neprospieva, ak ma postaršie dámy postrkujú ako .... . Zvykla som síce vyjadriť svoj nesúhlas vetou tipu „ vylez mi na záda “ ale verte nemala som namysli chrbtolezenia chtivých puberťákov pri nástupe do MHD.
Tak moje novoročné želanie, by znelo:
Milí spolucestujúci , nelezte mi na chrbát, nefučte mi do uška (neberte mi peňaženku) a nestrkajte ma. P.S. Spoznáte ma ľahko. Mám krikľavo zelenú bundu, meter osemdesiat a na čele nápis; strč si do mňa.
