Dnes ráno pri raňajkách som si čítala o spôsobe života starých Egypťanov. Príbehy kráľovských potomkov, ktorí bolo od narodenia predurčení stať sa niekým veľkým a dôležitým, ale aj o malých bezvýznamných ľuďkoch, ktorí to niekam ďaleko dotiahli. Možno boli správny čas na správnom mieste, alebo mali len enormné šťastie. Tak či tak, dnes po viac než 3000 rokoch, ich pamiatka pretrvala, a spríjemňujú moje rána. Vonku padal sneh, celé mesto pokrývala biela prikrývka, ktorá tlstla každou minútkou. Nedalo sa ináč, než sa usmiať a potichu si vychutnať tento nevšedný pohľad. Ale čert nespí, teda aspoň ten môj nie , ten si vždy nájde spôsob ako mi prekaziť idylku.
Keď som na Slovensku do práce chodievam aj z električkou, boli časy keď som si týchto dvadsať minút maximálne vychutnávala. Stačilo pohodlne sa usadiť, pevne sa chytiť a vychutnávať si manévre vodiča a pravidelne brzdné skúšky eliny. Proste niečo, načo si človek zvykne a dokonca sa teší. Ale ak sa snažím seba viac, neviem si zvyknúť na jedincov so slúchatkami v ušiach, z ktorých sa valí nepočúvateľný rámus tak hlasno, že by zobudil aj mŕtveho. A puberťakov s mobilmi, ktorí si púšťajú neidentifikovateľné tóny. Takíto jedinci mávajú neprítomný pohľad, nevšímajú si jemné náznaky spolucestujúcich. A ja mam hneď pokazený deň. Idylka príjemného rána, ktoré zanechal faraón je ta-tam. Tak tento krát by sa mi zišla dobrá rada, ako riešiť túto situáciu. Ako by ste to riešili vy? Ja neviem či som už len stará ufrflaná baba, ktorej začína všetko vadiť, alebo je to nový fenomén proti ktorému si treba nájsť nejaké ochranné riešenia. Nech už je to tak či tak, pekne prosím, nekazte mi aspoň rána. Počúvajte si čo len chcete, ale skúste prispôsobiť hlasitosť prostrediu.
