Claudia bola najstaršia z troch detí. Rané detstvo bolo docela pokojné, sem-tam prerušené hádkami rodičov. Želanie, aby mamka a tato sa prestali hádať, ostalo nenaplnené. Rovnako nevypočuté ostali aj zúfalé modlitby, aby tato už nebil mamku. Facky lietali čoraz častejšie a nechýbali ani kopance, sprevádzané spŕškou nenávistných slov, hanlivých výrazov, ktorými sa častovali ľudia, ktorí znamenali Claudiin svet. Jej mladšia sestra mala sotva rok, keď sa rodičia rozviedli. Deti dostal do opatery otec. Claudia pomaly dospievala, z detskej krásy sa vykuklila dievčenská krása, ktorá nechávala tušiť, že ženská krása, ktorú v sebe skrýva, nebude priemerná. Veru ani nebola. Z Claudii sa stala nevšedne krásna mladá žena, plná ženskosti. Tak veľmi by som si želala, tu ukončiť príbeh o Claudií, alebo ho zakončiť z opisom jej manžela, detí a konečne šťastnej rodinnej idylke.
V tomto príbehu sa nič podobného nekonalo. Claudiiné dospievanie sprevádzalo nespočetné sťahovanie sa, od otca k matke a späť k otcovi. Potom odcestovala do Čiech, odtiaľ do Nemecka. K mame chodila na časté návštevy vždy v sprievode s gentlemanom, ktorý nezriedka vekovo prevyšoval jej otca. Netreba si lámať hlavu, akú profesiu si zvolila. Stala sa prostitútkou, predávala svoje vlastné telo za pár eúr, zopár milých slov, objatí. Takéto povolanie je náročné a vyžaduje si totálnu bezcitnosť, duševnú neprítomnosť. Vítaným pomocníkom sa stal heroín, ktorý ma aj posledné slovo v jej príbehu. Dnes Claudia sa zmenila na nepoznanie. Nezostalo ani stopy po jej kráse, ženskosti, pôvabe. Je z nej troska, závislá na ďalšej dávke, zápasiaca z nevyliečiteľnou chorobou. Jej príbeh som mala možnosť sledovať z malej vzdialenosti. Je moja sesternica.
Preto dnes, keď prechádzam autom popri ceste, kde stoja slečny, ponúkajúc svoje telá na predaj, vždy si spomeniem na Claudiu. V tej chvíli si uvedomím, že za tou prostitútkou je nejaký príbeh, ktorý nie je vždy obyčajný. Ak odvraciam zrak, nie je to v pohŕdaní, len neznášam slzy...
