Môj brat Ferko, hoci o rok mladší odo mňa, bol vždy šikovnejší, čo sa týkalo lezenia, behania, skákania. Bol rýchli ako čert, stačilo mu pár sekúnd a vyliezol na ktorýkoľvek strom. Ako dieťa som zbožňovala čerešne, Ferka netrebalo dlho prehovárať, aby vyliezol na strom. Ja som stála pod stromom a čakala, kedy mi hodí chutné čerešne. Ale on namiesto toho aby to hodil na zem, hádzal mi ich na hlavu, síce tvrdil, že to bola náhoda, neprestajne sa opakujúca, ale jeho šibalský úsmev, hovoril o všetkom. Robil to naschvál. Tak som si zaumienila, že sa aj naučím liezť na stromy.
Netrvalo mi to dlho a veru som sa naučila loziť po stromoch, moja rýchlosť sa síce bratovi nevyrovnala, ale napriek tomu som si to plne vychutnávala. Jedného dňa sme sa s bratom hrali v našej záhrade, kde stál aj obrovský strom s početnými konármi, na ktorý sme radi lozili. Nechali sme sa inšpirovať s filmom: „ sedím na konári a je mi dobre “. Bolo nám v skutku dobre, ale len pár minút, potom sa konár pod nami zlomil. Neboli sme vysoko, ale nanešťastie pod nami boli zvyšky múru, z blokoch o ktorý sme sa odreli pri páde. Ja aj brat sme mali celý chrbát odrený a krvavý, ledva sme sa dovliekli k mamke.Aj keď nám táto mala nehoda pokazila ten deň, aj naďalej sme lozili po stromoch. A hoc dnes už mám dospelácky rozum, pre tých pár dobrých minút sedenia na konári, by som tam vyliezla opäť.
