Prichádzam k nášmu vchodu. Z vrecka vyberám kľúče, je večer rozmýšľam do čoho sa pustiť. Na schodoch sedí žena, asi dvojročné dieťa cupká pri nej. Asi 8 ročný chlapček ťahá zatvorené dvere. Akoby by mu išlo o život ak sa nedostane dnu, alebo si len precvičoval nekľudné končatiny zaveseným sa na dvere.
Jeho matka sedela chrbtom na schodoch, prudko sa k nemu otočila a osopila sa naňho. Poď sem ty pervíte, si zlý, hnusný, si odporný, poď sem, lebo pôjdeme domov. Nadávok odznelo viac. Ja som vstúpila do vchodu a zatvorila dvere za sebou, chvíľu stála ako mechom uvalená a zdesene pozerala na susedov, ktorý stáli pri výťahu.
A tak opäť raz som sklamaná zo seba, mám výčitky svedomia, že som sa nezastala dieťaťa. Gniavi ma, že som mlčala na nesprávnom mieste.
Je rozdiel medzi nedokonalosťou a krutosťou. Nedokonalý je každý jeden z nás, ale krutosť tá je iná. Je tisíce dôvodov, ktoré sa dajú použiť na obhajovanie matkiných slov a jeden dôvod, ktorý preváži všetko. Dieťa sa nedokáže brániť.
