Pondelňajšie rána nebývajú ideálne. Zvonenie budíka, kruto oznamuje spiacej duši, alebo už pár minút prebudenej, že povinnosti nepočkajú. Alarm v mobile mám nastavený tak aby budík zvonil 4 krát, každých 5 päť minút. Istota je predsa len istota.
Ešte v pyžame dobaľujem balík pre brata. Mám neblahé tušenie, že to bude vážiť viac než by malo. Pre istotu si k notebooku lepiacu pásku. V trolejbuse sa mi podarilo balík ochrániť vlastným telom.
Prichádzam na poštu. Pri okienku si pýtam podací lístok na balík. Pani pri okienku sa usmieva. Je tam frmol, doručovatelia si preberajú svoje listy. Sedím pri stolíku a rada by som si vyplnila lístok. Zisťujem, že nemám pero. Poprosím doručovateľa, ktorý si práve odkladá pero, či by mi ho nepožičal. Milo mi ponúka pero. Po pár sekundách sa ospravedlňujem , že ho zdržujem, ukľudňuje ma, že sa nemusím ponáhľať, že ešte bude stáť v rade.
Dopísané, postavím sa k okienku. Po vážení zisťujem, že balík váži viac. Beriem si ho späť na prebaľovanie. Pani pri okienku sa usmieva, hovorí, že si podací lístok zatiaľ nechá. Ponúka mi nožnice. Prebaľujem balík par krokov od stolíka, kde si doručovateľky preberajú listy. Jedna z nich ma osloví a ponúka mi aby som si balík prebalila na stolíku, vraj to bude pohodľnejšie. To už strácam kontakt s realitou, takýto sa mi verí, že sa nachádzam na pošte. Balík je dobalený, snažím sa ho previazať s tou istou šnurou. Hneď ako beriem mierne zamotaný špagát do ruky, volá na mňa ma pani pri okienku. "Nech sa páči, previažte to s týmto" a podáva mi klbko špagátu.
Odchádzam s pošty v nemom úžase, Toto sa mi nikdy nestalo, aby ľudia na pošte boli milí a takýto ochotní. Občas sa stalo, že nejaká pani bola milá ale to bola skôr jedna pani s celého kolektívu. Dnes som sa po mnohých rokoch, ktoré využívam služby slovenskej pošty cítila, ako vážená klientka, alebo lepšie povedané ako človek. Nemala som pocit, že ich obťažujem alebo otravujem. Tento zázrak sa stal na pošte v Apollo BC.
P.S. Ďakujem
