Prešlo už viac než dvadsať rokov od toho okamihu, keď som ako dieťa stala bezradná pred veľkou branou nášho dvora. V našom dvore bývala hneď pri bránke Mariška néni-teda teta Mariška. Mala šedivé vlasy uviazané vzadu v uzle, mne sa to vždy páčilo. Mojou veľkou vášňou boli malé mačičky, ktoré som milovala, kŕmila, hladkala, túlila sa k nim a vozila ich v kočiari na bábiky. Mala som svoju malú mačičku na rukách, obe sme vyzerali spokojne, ona si spokojne priadla a ja som si vychutnávala jej malé telíčko, jej jemnosť, nehu, teplo. Mariška néni mi ju zobrala z rúk. A ja som súhlasila. To som nemala, mala som vycítiť, že za jej úsmevom sa skrýva niečo krute.
Malinku mačičku prehodila cez bránu a mne bránila dostať sa von cez bránu na ulicu k mačičke. Bol to nerovný zápas, mala takmer o sto kíl a jedného metra viac ako ja. Ona sa smiala a tešila a ja som plakala, triasla sa. Kým som sa dostala na ulici po mačičke nebolo už ani stopy. Chodila som hore dole ulicou v snahe nájsť moju malú mačičku. Zúfalo som sa vypytovala ľudí pri ne ďalekom zmrzlinárstve či ju nevideli. Nikto ju nevidel. Malú mačičku som už nikdy nenašla. Prešlo už veľa rokov, trvalo mi dľho kým som dokázala Mariška néni odpustiť. Ale na tu malú mačičku si občas spomeniem. V týchto dňoch nejako až príliš často, asi preto, že naša starká-mačka bude mať malé mačičky čo chvílu.
Tak uprostred radostného očakávania nových štvornohých prírastkov moje pochabé srdce občas ma pichne pre to mačiatko, ktoré sa stalo obeťou vrtochov Mariška néni. Vlastne bola to moja prvá strata niekoho blízkeho, bez varovania vytrhnuté z náručia. Život nie vždy berie ohľad na city, často vytrhne milované stvorenie priamo z objatia este pred tým než sa stihneme rozlúčiť, naposledy objať, či pritúliť.
