Túlám sa vo svojej budúcnosti, predstavujem si seba za 40 - 50 . rokov, skúmám ako sa budem cítit, ako budem vnímat, chápať, rozumieť sebe a svetu vôkol . Čo všetko sa zmení ? Kde je tá hranica, deliaca čiara medzi mľadosťou a starobou ? Ako to zistím, že už vozidlo mojho života nie je vítané v rýchlom pruhu na diaľnici života. Cítim ako môje srdce sa rozbúšilo, pri každom novom údere sa vynárá daľší obraz pred mojími vnútornými očami. Aké to bude vidieť nový športiak 4x4 ? Budem eštem žasnuť nad rýchlosťou aut? Bude ma ešte fascinovať pamäťova karta, nike, adidas, apple ? Aké to bude keď pri pohľade na vaňu budem rozmýšlať či ešte budem vládať z nej vyliezť? Viem že moje telo stárne a že to nezastavim, ani nechcem. Myšlienka na to, že moj vek bude len nevýhodou ma však desí. Už si nenahováram že šediny su prijímané ako symbol múdrosti. Že trasúcé ruky su odmenené úsmevom, že slabá pamäť nebude zamenená z hľúposťou. Smutne si uvedomujem že často krát som pozabudla, že tie trasúcé ruky ma raz tak jemne držali a hladili. Že tie ovisnuté plecia ma raz tak pevne objímali, že tie ústá raz tak vašnivo bozkali. Uvedomujem si že vyspelosť techniky neznamená vyspelosť spoločnosti. Občas totiž pri upgrade zabudneme na to podstant é. Návšteva nepoznaného územmia spôsobuje, že sa tak trocha chvejem. No, nie je to strach, nie je to ani radostné očakavanie.
