Mám rada blogy. Ak čas a povinnosti umožnia vychutnám si čítanie článkov, diskusiu. Rozmýšľam nad názorom daného autora a pokúšam sa na svet chvíľku pozerať jeho očami. Je to obohacujúce, miestami poburujúce, šokujúce. Pri čítaní a následnom dumaní, niekedy narážam vo svojom vnútri na intenzívnejšiu emocionálnu reakciu, než by som od seba očakávala. Nie je to vždy empatia, sympatia alebo snaha pochopiť. Stáva sa, že sa cítim dotknutá, nahnevaná. Aj keď takéto objavy nie sú prijemné, poskytujú jedinečnú príležitosť na sebareflexiu, na uvedomenie si vlastných predsudkov, ilúzií. Posúvajú bližšie k samému sebe. Spoznávam sa, čo mi umožňuje reálnejšie spoznávať svet. Aj pre toto mám rada blogy.
Dnes už nemám chuť pozerať televízor, okrem výnimočných chvíľ, keď si pozriem film, ktorý ma niečím zaujal. Dôvodom je jednak čas ale viac mennej obsah. Niet filmu bez vraždy, presexualizovanie všetkého, nezáleží na tom či to je reklama na jogurt alebo seriál na pravé poludnie. Ono ti nič nedáva, len bere. Chýba rovnováha dávania a brania. Odoberá ma o môj čas, dôstojnosť, úctu, zmysel pre realitu, zmyslel pre krásu, ľudskosť. Dnes po prečítaní pár blogov mám rovnaký pocit. Je krásne pozerať sa na pôvab ľudského tela, keď sa pre to rozhodnete, ale je rozdiel natrafiť na exhibicionistu. Vnímam to podobne pri čítaní blogu, je to obohacujúce prečítať si článok človeka, ktorý hovorí o svojich myšlienkach, pocitoch, názoroch. Prijímam niečo a mám priestor na dávanie, pre spätnú väzbu možno vo forme diskusií. Ale často natrafujem na exhibicionistov, ktorí odkrývajú svoju nahotu., z úmyslom odkrojiť si pôžitok len pre seba.
Nemyslím si, že sa to zameniť so slobodou slova, prejavu. Vnímam to skôr ako duševný exhibicionizmus, striptíz. Viacmennej sú to članky o viere podané spôsobom, ako keď exhibicionista skríkne v parku „ pozrite akého mám veľkého ptáka“.
