Niektorí ľudia majú charizmu. Očarí vás už samotný ich úsmev. A keď rozprávajú o tých najobyčajnejších veciach, stále máte ten pocit, že načúvate neobyčajnému človeku. Aj ja som včera mala tú česť...
"Viete," začal svoju odpoveď starý pán a obrátil svoju zrak na svojho spolucestujúceho, "každý deň si dám paradajku a papriku, to proste nemôže chýbať. Aj niečo štipľavé, to ja mám rád."
"Pracujem na záhradke, je to proste relax , tí dnešní mladí, to už robiť nechcú, prídu len na to hotové, ale ja to robím rád. No povedzte, aké by to bolo, keby človek nemal nič, čo by ho tešilo, no veď to je aký život?"
Sedela som vo vedľajšom boxe vo vlaku na ceste domov. A so záujmom som počúvala rozhovor dvoch pánov. Rozprával väčšinou postarší a ja som súhlasila, so všetkým čo povedal. V jeho slovách, ktoré boli plné energie bolo veľa múdrosti. Jednoducho, obyčajné slová presiaknuté potom života, ktoré by ste dokázali počúvať celé hodiny.
Pán prezradil, že za 3 mesiace bude mať 85 rokov, ak sa ich dožije, stihol dodať. Mal asi trikrát toľko energie ako ja, iskru v očiach a pevný hlas. Rozprával o obyčajných veciach, a predsa to bolo neobyčajné. Nebolo to len jeho vekom.
"Minulý rok som si zlomil panvu, to sa už nezahojí. A keby ste ma videli, ako si obliekam ľavú ponožku!" Starý pán sa s chuťou zasmial.
Potom o niečo tichšie dodal: "Ale najhoršie je, umyť si chrbát, teraz, keď už moja manželka nežije, viete. Kúpil som si aj takú kefu minule, ale to je také..." Mávol rukou a odvrátil zrak...
