Akže som celý deň leňošila doma s knihou a pri PC, tak som sa rozhodla trocha sa prejsť. Rýchlo som sa ležérne obliekla a vyrazila do mesta. Vyšla som cez naše sídlisko na frekventovanú cestu. Sto metrov odo mňa, sa na ceste štvorky plazil nejaký človek. Nebol uprostred cesty, ale ani mimo cesty. Pridala som do kroku. Auta spomaľovali a obchádzali asi šesťdesiat ročného dedka. Prešlo niekoľko desiatok áut, nezastavilo ani jedno. K dedkovi sa prihovorila žena v stredných rokoch. Za pár sekúnd som aj ja bola pri nich. Dedko si precenil sily v súboji z ohnivou vodou. Býval pár metrov ďalej v domove dôchodcov, tak sme ho odprevadili domov, sám by to ledva zvládol.
Pani s ktorou sme dedka doprevádzali bola v miernom šoku. Ťažko trávila to čo práve zažila. Nie, nebola pohoršená zo správania opitého postaršieho človeka. Nešlo jej do hlavy, ako mohlo vôkol prefrčať niekoľko desiatok áut, bez toho aby zastavili a zistili, čo sa vlastne stalo. Dedko mal celý čas sklonenú hlavu, takmer položenú na cestu, to že bol opitý sa dalo zistiť až z úplnej blízkosti. Nikto z vodičov a sediacich v aute nemohol vedieť z úplnou istotou, či starému pánovi nedošlo práve zle.
Ak mám byť úprimná mňa správanie vodičov, už neprekvapilo. Mala som tú česť zažiť niekoľko podobných situácií. Aj blog mi pomáha držať krok z dobou, mam na mysli článok, v ktorom autorka má chuť dať dôchodcom po zadku. Prekvapiť ma to síce neprekvapilo, len zanechalo trpkú chuť v ústach a obrovský otáznik v duši.
