Som na niekoľko hodinovej túre pri Dunaji. Prechádzam cez polia, na chvíľu sa zastavím. Porozhliadnem sa a pár metrov odo mňa stoja tri srnky. Jedna z nich sa mi pozerá priamo do očí, ja sa usmejem a už vidím len jej biele zrkadlo. Chvíľu tam ostanem ohromene stáť a sledujem ich obrysy kým sa nestratia medzi húštinou. Pol minúty a tri bytosti, ktoré svojím bytím vyvolali úsmev na perách, a vďačnosť v srdci.
Je skorí večer vraciam sa domov z prechádzky, sedím v MHD-čku. Vedľa mňa sedia tri slečny. Z mobilov si púšťajú hlasnú hudbu , jedna z nich navrhne nech to trocha stíšia, pozerajú na ňu nechápavo. Poprosím ich tiež nech to trocha stíšia. Jedna z nich mi odpovie „ dobre moja" a spustí sa do rehotu. Rehocú sa všetky. Pozerajú sa na mňa ako na niečo čo je hodno opovrhnutia.
Pozerám von oknom. Myslím na tie tri srnky a pokoj, ktorý vo mne zanechali a na tri slečny vedľa, ktoré vo mne vyvolali smútok. A opäť zatúžim po lese, rieke a bytostiach s prirodzenou eleganciou, namiesto agresívnej frajeriny.
