Je zvláštne sláviť tvoje narodeniny bez teba. Vlastne ani to nie je oslava, len tiché spomínanie.
Potichu sedím schúlená v klbku, chrbtom opretá o stenu, putujúca časom, späť do dní, keď stačilo urobiť pár krokov a mohla som byť s tebou.
Spomínam si na toľké veci, maličkosti , drobnosti, ktoré z roka na rok nadobúdajú väčší význam. Tieto spomienky sú vlastne to najväčšie bohatstvo, ktoré vlastním.
Sedíme spolu, popíjame čaj, a počúvam príbehy o tvojom detstve, o tom ako naše mesto vyzeralo pred mnohými rokmi. Príbehy o vojne, o hlade. Spoznávam tvoje školu, rodinu a fešáka, za ktorého si sa vydala.
Spolu sa smejeme, lebo niektoré príbehy už poznám tak dobre, že ťa dopĺňam a poopravujem. Nikdy som si nemyslela, že mi budú tieto známe príbehy chýbať.
Sedíme na dvore, nedávno sa nám narodili šteňatá, ja ich kúpem a ty im dávaš mená. Prasiatko, guľôčka, nosatý, ušatý... Je ich desať, motajú sa po celom dvore.
Slávim aj tvoje meniny bez teba, rovnakým spôsobom ako tvoje narodeniny . Piatok je ďalší tvoj sviatok, ktorý by nám mal pripomenúť, že si ďaleko a nenávratne preč. Ani neviem, či ich budem sláviť, veď uznaj, je to len jeden deň v roku, a rok má mnoho dní. A dni niekedy veľa hodín, a dlhé noci.
Viem, že mi nerozumieš, tak to skúsim po našom, *Tudod, nagyon hiányzol, és mindig is hiányozni fogsz...
To ostatné si nevšímaj, je to len moja sentimentálna chvíľka.
*Vieš, chýbaš mi a vždy budeš
