Utečenci

Boli dvaja, nižší bol neprestajne zachmúrený, nemali žiadnu batožinu
ani tašku, nič čo by naznačovalo, že cestujú až do Berlína.

Zachmúrený si sadol vedľa mňa a druhý oproti, keď sa vlak pohol, tak
som si presadla aby som mohla sedieť v smere jazdy. Svojich
spolucestujúcich som tipla na Pakistancov, neskôr sa môj odhad
potvrdil. V kupéčku sedel ešte manželský pár, ktorý sa rozprával
medzi sebou. Takže so spolucestujúcimi sme sa rozprávať nemohli, po
chvíli som vytiahla svoj telefón dala si slúchadlá a zapla si videoklipy svojho obľúbeného speváka.

Mladý Pakistanec, ktorý sedel vedľa mňa, bol pekne oblečený, ani
nesmrdel ako jeho kolega. Na sebe mal sako, pod tým košeľu a pod tým,
niekoľko tenkých pulóvrov. Jedným očkom pokukoval po telefóne, a keď
som sa pozrela tým smerom s úsmevom odvrátil zrak. Druhý sa schúlil na
sedadle a spal, v spánku už nebol tak zachmúrený. ale jeho tvár stále
odzrkadlovaľa smútok a možno aj hnev.
Po minúte som ponúkla jedno slúchadlo svojmu spolucestujúcemu, ktorý
sedel vedľa mňa. S úsmevom prijal, podala som mu telefón aby lepšie
videl na klipy a plece pri pleci, sme spolu počúvali španielske
piesne Adriána Romera.

V mysli som premýšľala nad ich osudom a v duchu sa modlila, aby ich
nebesia ochránili a boli v bezpečí. Zrazu človek sediaci vedľa mňa, už
mi tak cudzí a ľahostajný nebol, cítila som na pleci príjemné teplo,
ako sa naše plecia dotýkali. Jednoznačne na výlete neboli. V Břeclavi
som musela vystúpiť. Spolucestujúci si len položil ruku na srdce a
kývol hlavou, a ja som len zdvihla palec. Rukami-nohami som sa
spýtala, či sa ešte do Pakistanu vrátia, len pokrútil hlavou.