Niektoré dni v mojom živote sa podobajú na seba, ako vajce vajcu, teda sú si veľmi podobné. Bežné, denné povinnosti, ktoré už človek zvláda takmer poloautomatický. Aj takéto dni majú svoje čaro, lebo svojským spôsobom predsa len rozhodujú o mojej budúcnosti. Deň prebehne rýchlo, hodiny zas ukazujú polnoc, pomaly sa uberám do postele. Ráno vítam nezaujato. Noc ani neodišla a je tu znova, márne sa jej prihováram aby zostala, už je preč s letmým prísľubom, že dnes príde znova. Pozerám sa cez okno, stromy sú holé bez lístia, obloha nevýrazná: je začiatok roka. Pri druhom pohľade už všetko kvitne, obloha je krásne modrá. Ledva dopijem kávu, cítim vôňu ihličia, niekto mi podáva darček a šepká „ veselé Vianoce “. Pripadám si ako cestujúci v rýchliku, ktorý si kúpil lístok do ďalekej krajiny. Bol plný nadšenia na začiatku cesty a básnil o cieľovej stanici, teraz však častejšie zabúda na to, kam sa vlastne vybral. Pozeranie sa cez okno, už nie je také fascinujúce a cieľová stanica je nedohľadné. A potom vlak po dlhom čase zastaví, cestujúci vystúpi a nadýcha sa čerstvého vzduchu. Zrazu tam nie je to okno, cez ktoré hľadel na krajinu. Čas sa na chvíľku zastavil, cestujúci sa pozerá na krajinu , dotýka sa jej, obráti svoju hlavu a pozrie sa na vlak. Už si nie je taký istý, či ešte chce cestovať, volanie krajiny znie tak vábivo.
Cez víkend sme sa vybrali na chatu do Zárub v blízkosti Smoleníc. Partia 16 dospelých a 9 detí. Potrebovali sme veľa veci vyriešiť, ktoré sa nedali cez email, alebo skrze zopár hodinový rozhovor, tak sme sa rozhodli pre takéto riešenie. Aj keď sme mali nabitý program, našla som si zopár hodín na prechádzku. Ráno, kým sa ostatný prebúdzali , šla som sa prejsť do lesa. Je veľa pekných vecí v živote. Je prijemné byť s ľuďmi, ktorých máme radi. Ale tých zopár hodín v lese ma premohlo, opantalo, podmanilo si ma. Mala som pocit, že toto miesto už nedokážem, nechcem opustiť. Les otvoril svoju naruč z ktorej sa mi nechcelo preč, jeho objatie chutilo viac než to ľudské. Stromy sa stali mojimi najbližšími priateľmi, spev vtáčikov, bol sladší než ten ľudský. Bolo to neobyčajne krásne a mne sa nechcelo už nastúpiť do vlaku, nechcelo sa mi cestovať vo svete povinnosti a zdravého rozumu. Mala som chuť zostať v lese navždy, vstrebávať jeho krásu, dotýkať sa stromov, počúvať spev vtákov, cítiť jeho vôňu. Nechcelo sa mi racionálne myslieť, mala som chuť jednať pudovo. Pozrela som sa na hodiny, bol čas vrátiť sa k povinnostiam. Domnievala som sa , že to bol len efemérny zážitok, na ktorý človek rýchlo zabudne. Možno nie tak celkom, lebo aj po pár dňoch zápasím s túžbou vrátiť sa do toho objatia lesa. Mám pokušenie vymeniť civilizovaný život, za život lesného tuláka. Bola to láska na prvý pohľad, les a ja.
