Těžké je ušlechtile přemýšlet, když přemýšlíme jen nad tím, kde vzít chleba.
Jean Jacques Rousseau
Cestovala len pár zastávok, lístok stál asi 68 centov, nemala viac ako 19 centov. V malom otvorenom kupé vlaku všetky hlavy boli otočené smerom k nej. Možno z čírej ľudskej zvedavosti alebo z nudy ako vítané rozptýlenie, predstavenie v cene cestovného.
Rušňovodič vyšiel z kabínky, pripravený deportovať čierneho pasažiera, tak som vyhrabala z vreciek drobné a podala ich. To isté spravila slečna, sediaca vo vedľajšom rade. Kolega sediaci oproti, tiež hneď vytiahol 50 centov, ktoré už neboli potrebné. A tak sa vlak pohol ďalej, vezúc všetkých aktérov predstavenia.
Na pár minút sa medzi nami rozprúdila debata, kde nám spolucestujúca ďakovala za pomoc, žehnala nám s deťmi, mne sa ušli trojičky. Ospravedlňovala sa, že smrdí od tabaku, na čo sme jej vtipne odpovedali, keby len od tabaku. Pár vetami sme zablúdili aj do filozoficko-existenciálnej debaty, kde naša spolucestujúca bola viac než zbehlá. Aspoň, čo sa potomstva týkalo.
V kocke sme sa dozvedeli niečo aj o nej, že nemala dedka ani babku, rovnako by sa nechcela ani babkou stať. Mala 27 rokov, deti. Rozhovor bol vtipný, len sem tam sme zdvíhali obočie, a s úsmevom poznamenali, že v našich končinách sú iné mravy.
Sprievodkyňa nám prezradila, že vlak pred nami ju vysadil, tu jej hrozilo niečo podobné.
Aj keď príbeh má smutný nádych, má v sebe aj niečo nevšedného. Nikto nebol vulgárny, pohŕdavý a negatívny, nikto nič od nikoho nechcel, neútočilo sa nikoho, každý bol slušný. Na chvíľu sa nám skrížili cesty, dva rôzne svety. Nepríjemná situácia sa zmenila na vtipnú debatu. Život má aj tak dosť vážnych chvíľ...
Kdo nic neví, nic nemiluje. Kdo nic neumí, nic nechápe. Kdo nic nechápe, je bezcenný. Ale ten kdo chápe, ten i miluje, všímá si, vidí. Čím hlubší poznání, tím větší láska. Kdokoli si představuje, že všechny plody dozrávají s jahodami, neví nic o hroznech. Erich Fromm
