A niekedy všetko je komplikované, uponáhľané, virtuálne, instatné a bez chuti. Niektoré
moji dni sú presne takéto. To dokáže riadne vyčerpať, unaviť a znechutiť. Našťastie potom
prídu dni keď sa všetka komlikovanosť, taktizovanie, termíny a mítingy nechajú za dvermi
kancelárie, problémy za dvermi bytu. Slušné oblečenie vymením za staré gate, lodičky za
čaptavé boty, notebook zamením za hrable alebo fúrik.
Sobota
Hrabem si listie spod orechov. Takmer pri každom hrabnutí, začujem cvengot orecha. Počasie
je neuveriteľne krásne, slniečko svieti a má svoju silu, je teplo a príjemne. Tých pár hodín do
obeda ubehlo ako voda.
Sedím v tráve popíjam svoje poobednajšie kafe a pozorujem ako chlapi makajú ďalej. Pri
nohách sa mi hrá malé mača. Túli sa, vychutnáva si slnečné lúče a ľudské teplo. Káva mi
chutí, ako už dávno nie, nepamätam si, že by som pila lepšiu v nejakej kaviarni. Takmer
hodinu si sedím a je mi dobre. Tak nezvyčajne dobre.
Nedeľa
Stávam skoro ráno o pol siedmej som už na stanici a čakáme na autobus do Hainburgu.
Späť sa vraciame pešo popri Dunaji. Všetko vonia, farebne ladí a tam niekde hlboko vnútri
neskutočne hreje,. Únava z predošlých týždňov pomaly zo mňa opadáva. Celé hodiny
kráčame, zastavujeme a pozorujeme stopy po diviakoch a škody, ktoré napáchal bobor.
Pozerám na tie staré a velikanské topole, ako sa dotýkajú oblohy. S úctou aj obdivom sa
pozerám na stromy ošľahané vetrom, ohlodané bobrom, ktoré sú ohnuté a vykrútené smerom
k slnku. Nestoja rovno a hrdo. Necítiť z nich majestátnosť. Ale prežili, nevyschli. A tak
kráčame ďalej a mne je opäť príjemne a dobre. Nie každý strom bude stáť hrdo a rovno.
Niektoré život a boj o prežitie vykrúti a oberie o majestátnosť. Možno práve tak, nie každá
duša sa narovná, niečo ostane ohnuté, skrútené. Ale nevyschnuté.
P.S. dakujem Romanovi Svecovi
