Celé nebesia akoby smútili a vytrvalo kropia so svojimi studenými slzami z víkendu unavených obyvateľov. Apatia som mnou nezvyčajne silno lomcuje, nezaberá káva ani čierny čaj. Namiesto cukru si čaj osladím správami, oplatilo sa. Zreničky sa mi rozšírili, napadlo mi, že je to len prvoaprílový žart, ale nesedí mi dátum.
Tak si čítam o novodobom svätcovi v koži starostu, ktorý sa korunoval za rytiera mravnosti, a rozhodol sa urobiť rázny koniec všetkým nemravnostiam. Mestečko Castellammare di Stabia plánuje zakázať minisukne, bedrové rifle, bokávanie v aute, slnenie sa a hranie fotbalu na verejnosti. Miestny farár je z nápadu uchvátený, huráááá spása.
Asi sa posmievam, ironizujem. Neviem aká by bola správna reakcia. Pri čítaní mi napadlo, že je to novodobé diktátorstvo, otroctvo. Rozmýšľam nad tým, kde je tá hranica moci, ktorá by uspokojila verejných činiteľov. Asi taká hranica neexistuje. Zdá sa, že chcú rozhodovať čo si obyvatelia oblečú, kde si sadnú, kde sa pobozkajú. Zatiaľ sa hovorilo, že aj steny majú uši, teraz už im pribudli aj očí.
Neviem, či tento zákon prejde, ale mám tušenie, že áno. Takže dúfam, že naša krajina nebude zaostávať a vydá urbár. Ale má to aj pozitívnu stránku, ubúda stres, čo si ráno obliecť.
