V byte je neskutočne prázdno, ich neprítomnosť je ohlušujúca. Všade kam sa pozriem, všetko mi ich pripomína. Každý predmet je poznačený ich prítomnosťou, nepreskúmané nezostalo nič. ..ale pekne po poriadku.
Poslednú dekádu som si vravela, že ak raz budem mať čas, resp. čas strávený doma, tak si zaobstarám mačičku. Tvora, ktorý so mnou vydrží, pretože je to silná flegmatická osobnosť. A jedného krásneho dňa nádherní súrodenci zavítali k nám.
Sunny a Yorik , láska na prvý pohľad, sa za pár hodín u nás cítili ako doma. Ako dni bežali, pomaly sme si zvykali na seba. Najťažšie si bolo zvyknúť na ranné vstávanie o 4, ale studené ňufáčiky na krku, a labky na nose mali svoj úspech. Náhradou mi bolo, ak povinnosti dovolili, po raňajkách si na chvíľu lahnúť s dobrou knihou, a že studené ňufáčiky si položili hlávky na plece a spokojne si odfukovali.
Včera už malí nezbedníci odišli do svojho nového trvalého domova, stanú sa z nich Košičania. Je mi za nimi neskutočne smutno, nie za mačkami všeobecne, ale konkrétne za týmito, pretože každý z nich mal svoju povahu. Je to presne ako s ľuďmi ak vám niekto chýba, nedá sa nahradiť s niekým iným,
A tak dnes je mi smutno, pretože mi chýba osem labiek, ktoré zanechali svoje odtlačky na každom okne, nábytku ale hlavne v mojom srdci.
