Je mi smutno za časmi, keď som si myslela, že Ťa už poznám.
Zdalo sa mi, že viem, čo po mne chceš, že Ti rozumiem.
Všetko vyzeralo tak jednoducho. Nekomplikovane. Krásne.
Myslela som si, že rozumiem Tvojim slovám, že Tvoje plány sú rovnaké ,ako tie moje.
Dúfala som, že máme spoločný cieľ.
Šťastne som zverila svoj život do Tvojich rúk, odovzdala som Ti svoje sny, svoje túžby.
Veď, kto by sa o ne lepšie postaral, než Ty?
Myslela som si, že sme sa dohodli na pravidlách života.
Nechcela som veľa, kúsok z tohto a kúsok z tamtoho, opatrne poskladať, aby ten život za niečo stál.
Pomaly mi to však dochádza.
Naše názory sa rozchádzajú, vidím veci ináč, ako Ty.
Toľko krát som Ti hovorila, čomu sa chcem vyhnúť.
Keby si mi povedal na začiatku, aké sú Tvoje plány pre môj život, nikdy by som s tebou nechcela mať nič spoločného.
Teraz je však už príliš neskoro. Stal si sa súčasťou môjho sveta.
Dnes začínam chápať, že Ty chceš viac než, aby som sa cítila dobre.
Že Ti nejde ani o to, aby sa moje sny naplnili a necháš nech sa rozbijú na tisícky kúskov.
Myslela som si, že si krutý a bezcitný, kým si mi neukázal, čo máš v pláne.
Trvalo mi todlho, pochopiť rozdiel medzi dobrým a pravým.
Nechal si, nech sa dobré sny rozbijú, aby uvoľnili miesto pre tie pravé sny.
Keď si myslím, že Ťa už poznám, vtedy zisťujem, čo všetko mi ešte ušlo.
Nie si taký, ako som si myslela na začiatku. Prestávam Ťa definovať, nestíham s tebou držať krok, si v presile, veď si môj Boh a Tvoje plány sa mi zdajú lepšie, než boli tie moje.
