Inštinktívne som odtiahla svoju ruku aj so žemľou a pridala do kroku. Už nešiel za mnou. Stalo sa to pred týždňom, ale tá žemľa mi ešte stále leží v žalúdku, nedarí sa mi ju spracovať, stráviť. Dennodenne sa pristihnem pri tom, ako sa myšlienkami vraciam späť k tej situácii. V niečom bola iná než tie ostatné. Takmer neprejde deň, aby ma niekto nepristavil na ulici a nepýtal si peniaze. Vždy sa snažím v takýchto situáciách vnímať akýsi vnútorný maják, ak zabliká väčšinou sa zastavím a nejako pomôžem. Pomáha mi to čeliť týmto stretnutiam, necítiť výčitky svedomia ak odmietnem, či neviem pomôcť.
Nikdy predtým sa mi nestalo, že by mi niekto chcel vziať moje jedlo. Moje správanie ma riadne šokovalo aj rozsmutnilo, pre mňa prirodzené správanie by bolo, tú žemľu za dve eurá mu dať a na celé zabudnúť. Ale nestalo sa tak, namiesto toho aby som sa s niekým podelila, som svoju žemľu „ubránila".
A tak rozmýšľam prečo? Možno preto, že som bola hladná a ponáhľala som sa? Hoci to je pravda, nie je to len v tom. Tým výrazným faktorom je to, že pri tomto mladom rómskom žobrákovi som mala prvýkrát pocit, že sa musím brániť, teda brániť niečo, čo mi chcel vziať. A spontánne bez rozmýšľania, namiesto toho aby som mu tú žemľu ponúkla, som ju od neho odtiahla. Vôbec zo seba nemám radosť, o mnoho radšej by som sa videla, ako sa načahujem k tým, ktorí potrebujú pomoc.
Ale pravda je takáto, že sú chvíle a situácie, keď nestačí povedať nie a rázne pokrútiť hlavou. Lebo môžeme stretnúť aj ľudí, ktorý nás o pomoc nežiadajú, ale nás chcú k nej dotlačiť alebo prinútiť. A ja teraz po týždni začínam tušiť, že si budem musieť postaviť v sebe ďalší maják, aby som sa naučila nemať výčitky svedomia, keď ubránim svoje jedlo. Viem, že sa musím ešte naučiť nie len odmietať prosbu o pomoc, ale taktiež sa naučiť nenechať sa k pomoci dotlačiť ani prinútiť, a je jedno, či chce niekto moje drobné alebo moju žemľu. Ale aj tak mi je z toho riadne smutno a ťažko, a to nie len v žalúdku.
