Ako prvé si všimnem Rasťovu fotku, škerím sa monitor. Už niekoľko týždňov nemám o ňom správy. Neodpovedal ani na moju poslednú správu, rozmýšľam, že mu brnknem. S úsmevom otváram článok, a ešte viac sa teším domov. Trocha ma prekvapilo, že v perexe článku použil vlastnú fotku, ale len sa nad tým pousmejem. Začínam čítať a pomaly úsmev vystriedajú slzy. Čítam ten krátky text opakovane, “ nás nechal, aby sme sa tu trápili ďalej bez neho“. nechcem tomu veriť, nie som istá či správne rozumiem, tak strašne si želám, aby to bolo len nedorozumenie. Ale nie je. Pomaly sa ukludňujem, grécky kolegovia mi venujú zopár nechápavých pohľadov, nemám však chuť im niečo vysvetľovať.
Článok nepísal Rasťo, ale Igor Múdry, že Rasťo už nie je medzi nami. Rasťa som poznala len polroka. Koncom mája sme strávili spoločný víkend pri zvolene. Veľa sme sa rozprávali o živote všeobecne, ale aj o našom súkromí. Počúvali sme jeden druhého a spolu rozmýšľali, aké možnosti nám ponúka život. Vychutnávali sme kávu pri západe slnka a Rasťo opakovane ponúkal stonky púpavy. Vraj zdravá dobrota, a ja som to opakovane s úsmevom odmietla, že vraj nabudúce.
Rasťo nebol mojím blízkym priateľom, predsa som o ňom vedela viac, než o desiatkách svojich kolegov, s ktorými sa dennodenne stretávam. Bol pre mňa len blízkym človekom, s ktorým ak by sme si sadli na kávu, stratili by sme pojem o čase a mieste, a bez rozpakoch by sme rozprávali o veciach na ktorých nám záleží, to čo nás teší, alebo nás zarmucuje. Som pomerne ťažký prípad, nie je jednoduché so mnou komunikovať. Blízkych priateľov mám málo aj blízkych ľudí po skromne, Rasťo ich počet teraz výrazne ovplyvnil Hodina odbehla a taxík už na mňa čaká. Ale mne sa už ani tak veľmi domov nechce. Smútok zo straty mi opakovane ženie slzy do očí, trávim to pomaly.
Na letisku vo Viedni na mňa čakal taxík , za pár minút už som doma. Kufor nechávam nevybalený, len vyberám darčeky pre priateľov. Je presne sedem hodín večer, zvoním u svojich priateľov doma. Tento krát ich objímam o kúsok tuhšie, a o pár sekúnd dlhšie.