Zvláštna chuť, všetko je intenzívnejšie, káva mu chutila tak ako, už dávno nie. Obláčiky dymu z jeho cigarety pomaly vystupovali vyššie a vyššie, kým nestratili svoj tvar a nesplynuli z okolím. Tim im venoval ešte jeden pohľad, akoby sa snažil zapamätať si ich tvar, spôsob ako sa ladne točili, ten malý okamžik predtým, než sú nenávratne preč. Na chvíľu si zatvoril oči, obláčiky dymu naďalej elegantne tancovali pred jeho vnútorným zrakom. Počul buchot svojho srdca, ktoré si kľudne bilo ďalej svojím pokojným tempom, akoby sa jeho netýkalo to, čo sa dnes udeje. Tim pokojne vstal, vybral si peňaženku zo zadného vrecka, vytiahol z nej dvadsať dollárovku a hodil ju na stôl, pochyboval či dnes čašníčka dostala väčšie s prepitné, mal len malé espresso. Rozhodnými krokmi vyšiel von na ulicu.
Mesto dýchalo pokojom, nemohol uveriť tomu, že niekedy tak veľmi toto mesto miloval. Teraz je to však všetko preč, vedel že sa to už nikdy nevráti späť do starých koľaji. Pridal do svojich krokov. Slnko sa chystalo zapadať, zdráhalo sa však, akoby vedelo, že predsa niečo sa zmení, nikto však netušil, že jeho lúče hladia dnes naposledy tohto mladého muža. Tim kráčal dlhými krokmi, najprv si chcel zobrať taxíka, potom sa však rozhodol, že pôjde peši, nemal to ďaleko. Jeho rozhodnutie bolo pevnejšie každým krokom, snažil sa príliš nevnímať miesta, cez ktoré prechádzal. Každá ulica mu niečo pripomínala, spomienku na ktorú, už dávno zabudol, aspoň si to myslel. Z celej svojej sily sa snažil nespomínať, „veď načo by to bolo dobré“ ? Nie, nie, on nebude spomínať, on sa dnes pevne rozhodol, že už nemôže ďalej, že už nechce ísť ďalej, že už nevládze. Rana, ktorú mu zasadil osud, bola príliš veľká, alebo on príliš slabý. Akokoľvek, vedel že už ďalší deň by bolo nad jeho sily, že by to nezvládol, konečne si to všetko v sebe zrovnal, utriedil a dospel ku konečnému rozhodnutiu. Prišiel na koniec 22-hej ulice a zabočil na úzku uličku vedúcu cez park. Zrak mu spočinul na lavičke, napriek jeho snahe ho zalial príval spomienok, „ Tim, Tim poď sem rýchlo“ Betty naňho nadšene mávala , počul vzrušenie v jej hlase, bol zvedavý čo našla, pribehol a sklonil sa k nej, v tráve objavila mláďa ježka. Bože, ako krásne voňala. Jej oči žiarili, akoby našla poklad, ježka sledoval len kútikom oka, jeho pozornosť plne priťahovala ona. Rozmýšľal, aké by bolo pobozkať jej ucho, vyzeralo tak neodolateľne, mala krásne ucho, chcel sa ho dotknúť, zistiť či je naozaj také krehké ako vyzerá, jeho ruka sa načiahla za ním, ešte že si to uvedomil v poslednej sekunde. Posledné čo by chcel bolo to, aby ho mala za nejakého čudáka. Mali sladkých sedemnásť. Na tejto lavičke presedeli stovky hodín, pozerali na hviezdy, a on jej bozkal ucho, nevedel sa ho nasýtiť. Tim sa nechtiac usmial, vtedy bol ešte šťastný...pokračovanie
