myslela som si že tie skaly a tvary na obrazoch su výplodom jeho fantázie a oni sú skutočné. Je ich tak veľa a sú úžasné. Mala som tam chuť ostať týždeň. Iba v tých skalách, zmenšiť sa a behať v tých špárach, meditovať, no haluz! Barcelona - Gaudi a jeho architektonické diela... a ja neviem čo ešte. Skladám klobúk dolu pred ľudskou kreativitou, pane Bože! Aleluja!
Cadaques
Moje strachy ísť opäť sama na ulicu a hrať a spievať prekonávam, úspešne so sladkou odmenou... dievčatko čo si sadlo s bračekom k mojim nohám začalo perami napodobovať slabiky, slova v jazyku, ktorý nikdy predtým nepočulo – hebrejskom... zhŕkol sa okolo mňa kŕdeľ 14 ročných a začali spievať "čingere čingere..." a pýtať sa ma, v akom jazyku to spievam... chvíľu mi trvalo im vysvetliť, že v cigánskom. Dik, more. Zmrlina od chlapčeka a jeho rodinky... čo sedeli naproti pred zmrzlinárňu a počúvali ma. Staršia pani v štýlových šatách, čo mi ukázala palec hore akože sa jej fest páči čo robím. Nemám čas sa "zamestnať", pretože sa zamestnávam sama... hudbou, cestou, maľbou, písaním, tvorbou, učením (sa) – nových jazykov, piesní, poznávaním kultúr a zvykov iných krajín, poznávaním ľudskej rasy vo všetkých jej farbách, podobách a jazykoch sveta... Život je príliš krátky na to, aby som sa opäť hrala na to, že pracujem a robím nejakú nezmyselnú prácu, ktorá mi nedáva zmysel a ani z nej nemám radosť. Prekonávam vždy pocit, že som spodina na ulici. Keď cez neho prejdem a vyberiem z púzdra gitaru a nechám rozoznieť svoj hlas, po čase mi dôjde, že nie som spodina, som umelec, cestovateľ, slobodná duša... ktorá už viac nemôže a nechce byť zviazaná pravidlami o tom ako mám-e žiť. Som kočovník, nomád. Došlo mi to len pred štyrmi rokmi na začiatku cesty... a stále to tak vnímam. Síce hľadám hniezdo... ale jedno z najkrajších pocitov SKUTOČNÉHO DOMOVA bol ten na brehu Mŕtveho mora, na hipisáckej pláži v tzv. autonómnej republike Mitsuke Deragot na čele s ministrom pre výskyt brómu Šacharom a neodmysliteľným strážcom miesta Markom, ktorý tu žije trinásť rokov a vie o každom všetko a Shalomom, ktorý ráno prechádza celú pláž s akýmsi lukom v ľudskej veľkosti a na ktorý hra hudbu neviem akým spôsobom ... a OHŇOM a PIESŇAMI a ZDIEĽANÍM. To všetko ochutené kockami soli 1x1 cm. Teším sa na NÁVRAT DOMOV... neviem akým zázrakom, ale snáď Boh vypočuje moje modlitby a cesta do Izraela sa mi opäť otvorí... oficiálne navždy. Akurát fakt neviem ako? Ale ono sa to ukáže. Život je jeden VEĽKÝ ZÁZRAK.
