Snažím sa ŽIŤ najlepšie ako sa len dá - žiť a živiť sa tým, čo ma baví, napĺňa... zacina sa to darit... spievam a hram na ulici a "predavam" RADOST, divam sa ludom do oci... Zoznam autorových rubrík: ZAJEZKA, Poézia, O veciach mimo nás, Rozprávky, Súkromné, Nezaradené
Je čas keď sa z prírody vraciam do mesta... Jaffo a Magický dom sú mojim prístavom, kde sú dvere vždy otvorené pre všetkých cestovateľov. Cítim sa tu ako doma... Je to jedno z miest, kde som doma...
Po Vitaliho oslave vyrážeme s Monikou do Ein Karemu. Spájam sa s Hadas a vraví, že môžeme prespať u nej. Tu sa ocitneme v prekrásnom kamennom dome s vitrážami, ktorý kedysi patril nejakému šejkovi. Je to aj vidno.
„You will find your way.“ Táto veta sa mi vryla do pamäte a sprevádzala ma po zbytok cesty. A možno aj života. Ofera som neskôr stretávala na rôznych miestach, vrátane Adama, a hoci sme veľa spolu nenahovorili, boli sme si blízky.
So Jean Luckom pobudneme v Yalove pár dní. A potom smer Ayvalik a trajekt na Lesbos. Keď prichádzame k brehom, mám pocit, že ma ostrov víta. Jeho majestátne hory. Vystúpim na pevninu a mám chuť pobozkať zem.
1.9.2017 – letíííím z Barcelóny do Thesaloník . A potom sa nejako dopravím do Alexandropolisu a zoberiem trajekt na vytúžený grécky ostrov Samothráki. Možnosť ísť blablacarom som zahodila. Prišlo mi nechať lepšie všetko otvorené.
Vymyslela som si Bieleho holuba so s i v y m i kridlami. Utopil sa. Vymyslele som si Siveho holuba s b i e l y m i kridlami. Odletel. Vymyslela som si H O L U B A, k t o r y N E E X I S T U J E. Priletel Odnikadial,
Mr. N is sitting in his office. Mr. N is sitting in his office on HIS CHAIR all day long! He is not moving from his chair, because he is afraid that if he stands up, Somebody ELSE will sit ON HIS CHAIR. He even don`t go to do pipi! WHAT TO DO?, if he wants be sure Nobody else will take his chair instead of him, he could not move. So, he is sitting in his office on HIS CHAIR all day long, he is sitting on HIS CHAIR second day – even not drinking, because his lazy secretary took again holiday. What to do? When there is Nobody , who could give him a glass of water. He could make a call and order drink from Coca-cola Beverages, but for this, he has her secretary. She knows the number of Coca-cola Beverages and she knows how to dial outside number. Mr. N know just press the short-cut button of his office phone marked SECRETARY.
SOMETIMES things ARE HAPPENING... DIFFERENT way as we wish, as we plan... but at the end EVERYTHING has sense in higher context...
{...should start second chapter of my book... TODAY I WANT TO EAT... which I started to write on the yourney} I woke up in Oren`s house pointing my eyes to the air contition. After sleepless night with some strange dream about boy who is crying and need my hug. In the evening I thought that the person who needs hug is me. What`s a shame! There can be somebody - may be next to me - who needs hug more than me. It is nothing easier and natural for me as give a hug. So why not to give a hug somebody who is crying infront of me? I woke up and after looooonnnnnnnng while I pointed my eyes to a turquoise-purple fairy hanging from the wall. It is seccond day, she helps me to wake up. Toda {it means thank in hebro}. Thanks for fairies. Somebody opened the doors on a terrace and I see green leaves wireling around a fence. Life comming to the house. I started to sing first hebro song I learned on my journey to Israel "Adama VeShamaim Chom Ha`Esh Tsil HaMayim Ani Margish Zot Bo Gufi Be Ruchi Be Nishmati, heya, heya, heya... heya ho..." and hear voice from terrace repeating "heya, heya, heya...".
I live on the Beach. I like it. I wake up in the morning, sometimes before sunrise. First thing I do, I pray. To a God, to angels. For good day. Than I swim. Little bit. To wake up, to move my body. I think I should swim more - ap
Som ako vyschnutá studňa. Niet v nej ani kvapky vody. Keď do nej hodíš oblázok, nazačuješ žblnkot vody. Začuješ len náraz skaly o skalu. Keď sa do nej pozrieš, neuvidíš sčerenú hladinu, ba ani svoj odraz. Niet vody, ktorej by som Vám ponúkla, aby ste si osviežili svoje ústa. Zato som plná bolesti, ktorá je zalezená v štrbinách skaly. Je tam hlboko pod mojím dnom – v puklinách, kam nemôžeš načrieť vedrom. Môžeš ju vyškrabať maliarskou špachtľou z mojich bokov. Ale ako ju vytiahnuť z tej hĺbky? Keby som bola komínom, zavolala by som kominára, aby vymietol všetky sadze. Ale ako sa čistia studne? Nestačí zo mňa vybrať lístie, ktoré do mňa napadalo v nestráženej chvíľke, keď si si kedysi, keď som ti ešte slúžila, načieral zo mňa hrnčekom studenej vody. Možno sa studne nečistia. Možno sa zahádžu kamením alebo zalejú betónom a je po sláve. O sto rokov okolo nej prejde starý otec s vnukom a povie, „toto bola studňa môjho otca, tvojho pradeda. Pamätám si na deň, keď v nej vyschla voda. Spustili ma dolu vo vedre a ja som počul v tej hĺbke svoju ozvenu. Môj hlas. Odrážal sa zo stien a stúpal do výšok. Keď ma vytiahli hore, musel som chvíľu čakať, kým som ho začul
Joachym podvečer oddychoval pri studničke, keď sa zrazu pri ňom zjavil malý chlapček s veľkými čiernymi očami, ktoré pripomínali čučoriedky. Chlapček zaujatý do seba vôbec nevnímal Joachyma. Zbieral jahodové a malinové listy a hádzal ich do kanvíc s vodou, ktorú si pred chvíľou Joachym nabral v studničke. Popod nos si podchvíľou pospevoval: „Tu je taká obyčaj, variť škriatkom čaj.“ „Určite sa potešia,“ odpovedal mu temer šepotom Joachym, nevediac, či to chlapčiatko vravelo jemu alebo len tak pre seba. „Myslíš, že im bude chutiť takýto čaj?,“ spytuje sa chlapčiatko. „Určite,“ odpovedal Joachym bez zaváhania. „Keď príde škriatok, chytím ho a budem ho mať doma v klietke iba pre seba.“ „To by sa mu asi nepáčilo. Myslím si, že by tam uhynul.“ „Myslíš?“
Bývam v banánových škatuliach. Už dvanásť rokov. Stalo sa mi to, keď ma môj pes vyhodil na ulicu. Jedného dňa som prišla domov z práce a na chodbe ma vítali moje veci zabalené v banánových škatuliach a Boxer so slovami: „Mám tu málo miesta. Budeš musieť odísť. Zaberáš mi priestor, drahá,“ povedal bez štipky súcitu a pokračoval v obhrýzaní špikovej kosti, ktorú som mu deň predtým uvarila. „Máš na to dvadsaťštyri hodín, haf,“ dodal ešte bezcitne a slastne sa oblizol. „To snáď nemyslíš vážne?,“ ozvala som sa prekvapene. Ale on sa tváril, že nepočuje. „A kto Ti bude variť, zlatko?,“ pokračovala som v monológu. „O to sa nestaraj. Dnes už existuje dovoz stravy pre domácich miláčikov. Objednal som si ho na najbližšie tri mesiace. Stačí keď toto podpíšeš. Reagoval a vzápätí mi vtlačil do ruky guličkové pero a šek na tristo eur. Čo som mala robiť? Podpísala som. Od malička som všetkých poslúchala. Aj keď sa mi to nepáčilo. Vždy som zaťala zuby a pomyslela si svoje. Až som prestala vnímať, že sa mi čosi nepáči. Aj tento krát to tak bolo. Takže som jednoducho urobila, čo sa odo mňa čakalo. Podpísala som šek a presťahovala som si škatule do pivnice.
„Chcela by som sa poďakovať môjmu psovi, za to, že ma brával von,“ vyhlásila majiteľka bieleho trpaslíčieho pudlíka na jeho narodeniny. „Bola mi radosťou, aspoň som urobil čosi pre tvoju postavu,“ zaštekal pudel a tľapol ju po zadku. „Za to si ešte nemusíš na mňa robiť nárok, Bobby“ zašepkala mu nežne do uška a zložila labu nenápadne dole tak, aby si to ostatní nevšimli.
Na lúke pri meste sa zvykli pásavať Kravy. Vedľa lúky stála veľká plechová budova. A do tejto plechovej haly, videli Kravy každé ráno prichádzať Ľudí. Celé dopoludnie sa nič zvláštne nedialo. Kravy si spokojne spásali trávu a vyhrievali sa na slniečku. Občas zapršalo, ale Kravy boli rady, že z nich dážď zmyl prach a muchy im aspoň nachvíľu dali pokoj. Po piatich hodinách zdanlivého pokoja, vždy na poludnie, Ľudia vyliezli z haly. Niektorí postávali pred dverami a vypúšťali z úst obláčiky dymu. Iný si posadali na trávu, vytiahli plastové misky a ich obsah si dávali do úst malým kovovým predmetom. Ďalší iba hľadeli z okna, ktoré sa zvyklo otvoriť, držali si čosi pri uchu a do toho rozprávali. Po polhodine sa Ľudia opäť nahrnuli do budovy. Kravy sa spokojne pásli ďalej. Po ďalších dvoch hodinách Ľudia opäť vyliezli von. Ale tento krát už len na pätnásť minút. Rituál sa opakoval. Najedli sa, vyfajčili zopár cigariet a vrátili sa naspäť do haly. Po ďalších troch hodinách vyšli z haly a nastúpili do autobusu. Presne jedenásť hodín na to, ako ráno vliezli prvý krát dnu.
Rozprávam Stromom o Človeku, čo vyskočiť chce z Kože. Rozprávam Smutnej Vŕbe o zaseknutých slzách vo Mne.
Postavy: E- mačka Eleonóra, Č - mačka Čierna, L1 – Človek 1, L2 – Človek 2, H – ježibaba Hedviga, R - rozprávač Rozprávač: V jednom dome, ďaleko, ďaleko od civilizácie na lazoch Lazoch žila mačička Eleonóra. Oproti svojim rovesníčkam bola oveľa, oveľa menšia a chudšia. Stále vyzerala ako mláďa, hoci už mala takmer rok. Mala veľké šikmé oči a vydávala také divné zvuky. Nepriadla ako bežné mačky. Všetci vraveli, že je to Ufónka. A veruže aj bola. Zoslali ju Ufónci na výzvedy na Zem. Bola to malá Ufónka, ktorá sa premenila na mačku, preto, aby sa jej ľudia nezľakli. Veď predstavte si, že by sa pred Vami z čista-jasna zjavil zelený Ufonec so svetielkujúcimi očami a rukami, ktoré si vie predĺžiť, keď treba. No, asi by ste utekali kade ľahšie. A veru aj ja. Ale tie veľké ufónske oči a uši jej ostali. A ľudia, ktorí už predtým Ufóncov videli, hneď vedeli odkiaľ pochádza. Škoda len, že nerozumeli ufónčine – tak sa totiž nazýva reč Ufóncov – pretože Eleonóra by sa vyhla mnohým problémom.
Cŕŕŕn!!! zvoní budík. Za oknami je ešte tma. Spoza zatiahnutých žalúzií presvitá svetlo pouličnej lampy. „Panebože! Za desať minút šesť!,“ vykríkne Helena zhrozene. „Zabudla som včera posunúť budík o desať minút dopredu!“ Naťahuje ruku, budí Bohuša. „Vstávaj miláčik, zaspali sme!“ „Čo je, čo sa deje?,“ strasie sa Bohuš. „Nestíham zaniesť deti do škôlky. Môžeš to urobiť Ty?“ „Ja? Veď vieš, že mám rannú poradu o siedmej!“ „Ách, prepáč, zabudla som. Tak si odpustím rannú kávu. Alebo si ju dám v práci, z toho nového automatu,“ pokračuje Helena v úvahe. „Božtek na líce. Cmuk, cmuk. Prídem o piatej.“
Vstupujem do sauny. Pani z obsluhy mi dáva plachtu a ukazuje: „Tak tu je bufet, tu masérňa, odpočíváreň, ochladzovací bazén a potiaca miestnosť. Vstup do potiarne je bez plaviek v plachte. Keď budete čosi potrebovať, zazvoňte na zvonček.“ Ticho. Pokoj. Horúčava. Cítim ako mi z čela steká prvá kvapka potu. Začínam sa potiť. Sedím na druhej lavici. Opieram sa o bočnú stenu. Nohy vystreté na lavici. Užívam si to. Okrem mňa ležia dolu podo mnou dve ženy a jedna sedí. Počuť ako dýchajú. Pokojne. Ako šum vetra. Sú zladené s mojím dychom. Panuje tu harmónia. Potím sa už aj na lícach. Po celom tele sa objavujú kropaje potu. Z pliec mi padá únava z práce, bolesť chrbta, aj ťažoba na duši, včerajšia zlosť a agresia pretavená v dnešný hlboký smútok. Všetko spadlo.
Eva sedela v čakárni s nápisom na vstupných dverách Obvodný lekár. Čakáreň bola preplnená ľuďmi. Ručička na nástenných hodinách ukazovala za desať desať. Prešli presne tri hodiny aj päť minút, čo sem skoro ráno prišla, aby si zobrala lepšie poradové číslo. Dostala sa jej pätnásťka. Čas plynul neskutočne pomaly. Tí skúsenejší, si zobrali číslo a vrátili sa domov alebo si išli čosi vybaviť, aby sa vrátili chvíľku pred tým ako prídu na radu. Pred chvíľou sa vrátil z mesta pán s číslom trinásť. Keď otvoril dvere, spolu s ním zavanul do čakárne aj mrazivý zimný vzduch. Kabát mal celý zasnežený. „Ľudia moji, vyzerá to na peknú kalamitu,“ prehlásil. Vzápätí si oprášil vonku kabát a vošiel dnu. Mohol mať medzi tridsať až tridsaťpäť rokov. Kučeravé tmavohnedé vlasy mu padali do tváre, z ktorej sa usmievali orieškovohnedé oči. „Smiem?,“ spýtal sa päťdesiatničky v tmavomodrom mohérovom svetri a bez toho, aby počkal na súhlas si prisadol.
