...úžasné dielo Gaudího. Alebo je to tým, že neviem čo ďalej so životom? Hranie na ulici v Barcelóne veľmi nejde a zarobím si akurát tak na jedlo. Aspoň to. Aj strechu nad hlavou mám. U Víťovej priateľky. Takže som v suchu. Nezomieram. Ani od hladu, ani od zimy. Dokonca, keď som minule prišla neskoro z objavovania Barcelóny, neriešila som /ako to robievam na Slovensku/, že kde hlavu skloním. Proste som sa šla ďalej túlať a vedela som, že prespím v parku Montijuic. Po ceste som našla prikrývku a dokonca aj fajný matrac. No ten som netrepala, bo bol veľmi ťažký.
Takže mám čo jesť, aj strechu nad hlavou a ešte aj 100 rezervných euro na účte, ktoré suším na cestovné poistenie ako náhradu za haluzné zdravotné poistenie, ktoré už desať rokov nevyužívam a nechodím k doktorom. Nesúhlasím s ním. Šesťdesiat eury pre cestovateľa, ktorý vyžije z pár babiek je to kopa peňazí. Takže suším tých sto euro na nejaké blbé poistenie, ktoré by som mohla použiť kľudne na cestu a netrápiť sa hraním. Ale je to zaujímavý spôsob ako objavovať mesto. Ako turista a zároveň sondovať, kde je vhodná ulička na hranie a riešiť, či ťa nezruší polícia alebo nejaká teta, ktorá ti hrozí tou políciou alebo palicou. Takže sa mi podarilo hrať všehovšudy dva krát po desať minút. Škoda, bo za tých 10 min. nahádzali 5 - 7 eury... fleky by boli fajn, nebyť tých blbých policajtov. V Izraeli to neriešili. Európa! Daj sa mi svete!
Ale chcela som o inom. Takže stojím pred Sagrada Familiou a kvôli únave mi nedochádza o čo ide. O.k. Tak si idem sadnúť do parku vedľa a pozriem si ju trošku z opodiaľ. Sadám pod strom, vyzúvam sandále. Meditujem. Prosím matku ZEM o silu. Meditácia, či spojenie s Matkou Zemou zaberá po pár minútach. A ako tak mám hlavu v dlaniach a neviem čo s tým životom... dôjde mi... ty kokos... to je riadne ...táto stavba sa stavia ešte po smrti architekta, čo ju vymyslel... to je sila. Aký je veľký ľudský duch!
Vstávam, idem ďalej, obieham dielo z pravej strany... a vravím si. „Aj tak som čakala čosi veľkolepejšie.“ Prídem zo zadu. Neviem prečo, ešte sa otočím, hoci som chcela ísť ďalej. A tam na budove nápisy "AMEN AMEN AMEN AMEN..." a kúsok vyššie. Jozef a Mária a Ježiš, Eva a Adam. Stojím a čumíííím. Stojím a čumím. Stojím a čumím.... ako hokejový puk. Ak ste nezažili to čo ja, asi to nepochopíte. No pokúsim sa Vám to vysvetliť. Keď dočumím, tak idem ďalej. Ešte viac zo zadu. A tam opäť „Eva a Adam" a „Abrahám a Sára, Jacob a Ráchel, Itzchak a Ruth, David, Salomon, Daniel...“ proste celá genéza "ľudského rodu". Môjho rodu. Stojím, čítam a revem. Ako dážď. Chcem ísť domov, do Izraela. K mojim bratom a sestrám, ktoré som opustila pred rokom a pol. Ale je to ako večnosť. A ktorých som opustila pred večnosťou. Keď som tam žila prvý a druhý krát. A potom som sa stratila. A keď som sa tam pred štyrmi rokmi vrátila, cítila som sa DOMA, vítaná a milovaná. Napriek niekoľkým nepodareným vzťahom a zlomeným srdciam. Nebola som tam nikým a "všetci" ma poznali. A milovali. Alebo som si to len namýšľala? Nebola som nikým a bola som jednou z nich. Nomádom. Žijúcim pod holým nebom. Spoločne zdieľajúca oheň a hviezdy nad hlavou, kávu a čaj a skromné jedlo /ryžu, kusk-kus, vločky, ovocie, zeleninu a milované čapáty/ a hudbu. „A to si ty, tá Jana, čo tu mala zulu minulý rok a teraz v nej býva Nevo?“ „A to si ty, tá Jana, ktorú mi spomínal Gilad z Magického domu? Vraj ťa musím spoznať.“
A keď som nachvíľu bývala v dome, všetci sa divili, „ty bývaš v dome? Nie si s rodinou v park HaYarden?“ Takže všetko tam bolo akosi ináč ako na Slovensku či v Európe. Bola som niekým, aj keď som nemala dom. A keď som v nejakom náhodou žila, bolo to čudné. Áno. Aj mne bolo čudné keď som sa vrátila, že niektorý ľudia „majú zamknuté brány“, aj keď Duchoň spieva, že v dolinách nemajú. Že priateľova mama kričí po druhom dni cez stenu "To je návšteva, ani nepovie ako dlho tu ostane," namiesto toho, aby prišla za mnou a spýtala sa, "Ako dlho sa zdržíš?" prípadne dodala ako v Izraeli, cíť sa ako doma, môj dom je tvoj dom. Na Slovensku určite nežil otec Abrahám... Na Slovensku žil otec, ktorý dal síce život tomuto telu menom Jana a lásku k prírode a túlavé topánky. Volal sa Ladislav alebo Laco. Vláčil ma po horách. Za čo som mu vďačná. No ten istý otec mi nechal dom aj s macochou, ktorá si myslí, že ak tam má doživotné bývanie dom patrí iba jej. A keď som sa vrátila zo sveta po tri a pol rokoch, prístup do domu nemám. A medzičasom šikovne odkúpila od brata za bagateľ polku domu. A celá rodina stojí proti mne, že ja chcem za tú polku trhovú hodnotu a nie cenu podhodnotenú o polovicu v znaleckom posudku, aby pri kúpe otec nemusel platiť daň. Keby mi baba povedala, vitaj DOMA, nesúdila by som sa. Keby na mňa priateľova mama nekričala cez stenu, že tu nie som vítaná, mohla by som ju možno mať rada. Keby... sa niektorí ľudia na Slovensku ináč chovali, možno by som sa tu cítila doma. Ale cítim sa tu iba hosťom. Asi sa mi Slovensko odcudzilo. Alebo je jemu? Aj keď sa snažím vrátiť k spevu slovenských a českých piesní, neviem ktoré vybrať. Keďže väčšina z nich je o nešťastnej láske. Prečo radšej nespievať v hebrejčine modlitby , o Bohu, o viere, o láske a mieri? Prečo sa radšej nemodliť? ako spievať o nešťastnej láske. Ako si tým pomôžem? Alebo prečo nezložiť vlastné piesne, o ceste – pozemskej no i tej vnútornej. O prepájaní „svetov“. Text by aj bol ale kto mi zloží hudbu? Nie každý má to šťastie byť skladateľom, niekto je len básnikom. Takže hľadám skladateľa.
Nuž ale o tých zavretých bránach a ľudských srdciach. Alebo je to o macochách a "svokrách"? Možno. Veď na Zaježke sú iný ľudia a aj v BB a Zvolene som našla pár výnimiek. A aj otcovi bratia s manželkami a sesternica Adelka s manželom boli radi, že ma konečne vidia. No ale nie sú tam Giladovia z Magického domu, ktorí privítajú každého cestovateľa a v mojom prípade obdržia na čas pobytu aj kľúč od domu a sú poctený robením omelety na raňajky pre pána domu a poverený polievaním kvetín. A nie sú tu ani ľudia ako Vitali z Jeruzalema, ku ktorému sme na Metsuke odporúčali cestovateľov, čo si chceli pozrieť Jeruzalem. Nie je tu pravidlo "Hosť do domu, Boh do domu." Nie je tu otec Abrahám, nie je tu Gilad I z Magického domu, a nie je tu Gilad II, ktorý mi postavil zulu na brehu Mŕtveho mora a nie je tu a ani moja sestra Cherut, ktorá hráva pred Jafo bránou v Jeruzaleme na harfe a nie je tu Soraya, ktorá na mňa na gréckom rainbow prehovorila po hebrejsky, lebo si myslela, že som jedna z ich kmeňa. A mala pravdu. Nie je tu Udi, ktorý ma naučil prvú hebrejskú pieseň a nie je tu Amir, ktorý ma učil prvé hebrejské slová. Nie je tu Mayer a Joel a Michal I a Michal II a Abigal a Clemantina a Tamar, s ktorými som sa bláznila a spievala a tancovala a robila svoju šou a cestovala vo fantázii. A nie je tu Adi a Chofeš a Rafael a Asher a Ganit a Omri, Shachar, Oded a Miki, Shosana a Shlomi... a všetci z Mayan Cvi. Nie sú tu, a mne strašne chýbajú. Viac ako moja pokrvná rodina. Je to blbé. Prepáč mami. Ale s nimi môžem byť skutočnou. Nájsť v sebe hĺbku a divokosť a jednoduchosť života. Možnosť žiť život aký ma baví, o akom som snívala v detstve, žiť ako indián, nomád pod holým nebom v hoteli Ha Milion Kochavim /Milión hviezd/. Bez škrupúl a obmedzení spoločnosťou. Je to moja duchovná rodina, s ktorou som žila pred Večnosťou. Respektíve sme boli JEDNO.
PS: Na základe reakcie, kamarátky Macky, ktorú som okupovala v BB mesiac... chcem dať veci na poriadok. Aj na Slovensku sú dobrý ľudia a majú otvorené srdcia. Niektorí. Takže ďakujem Macke, Peťke, Zuzu - za klúče od bytu a možnosť prenocovať. Janke a Robovi Jankovichovcom - mojim náhradným rodičom "z duchovného hľadiska", hoci sú paradoxne iba o čosi starší - za to, že som mohla u nich dáku dobu prebývať výmenou za pomoc. Veľmi som sa nepretrhla, tak snáď prepáčia. Broni - za to, že som s ňou a u nej mohla variť a upiecť koláč kamošovi na narodeniny a za pocit domova.
Takže ďakujem Vám, ľudkovia, za otvorené brány a pochopenie toho čo žijem. Tiež ďakujem ľuďom zo Zajezky, napr. Mircovi... že som sa mohla kedykoľvek zviesť do BB zadarmo - vraj vracia dlh - keď on kedysi stopoval. Soni za zvezenie zo slovenského rainbow. Ďakujem Lucii a Tomášovi za úžasné liečivé miesto ako je Brána. Ďakujem Lenke a Peťovi Banásovcom. Ďakujem mojej mame, že konečne za mnou dorazila pred mojím odchodom na Zaježku a doniesla mi toľko ovocia a zeleniny, že som sa mohla resp. musela podeliť s inými... a to kura a sladkosti, ktoré som si vychutnala, hoci som sa mala pred vision questom postiť. Veď bolo robené s láskou, materskou. Tak si ju beriem do zásoby – na Cestu.
"Mám dva DOMOVy. Jedným je Zaježka www.zajezka.sk - taká ekodedinka kúsok od Zvolena môjho rodného mesta Banskej Bystrice a deň túry od malebného Banskoštiavnického kraja.
"A ten druhý, je tam, kde ma zaviedlo srdce a intuícia, hoci som to vôbec neplánovala... IZRAEL. Ak by som pátrala možno v rodinných koreňoch, snáď tam nájdem nejakú spojitosť... nie len cez minulé životy.
