modliace sa, kedy to skončí, no neschopné zoskočiť z toho ražňa. Toľko emočného násilia na duši som dopustila. Iba preto, že som sa bála byť v cudzom svete sama. Že som sa bála, že sa stratím! Že nebudem vedieť, kadiaľ kráčať. Že budem sama! A nie som. Každý deň stretávam ľudí, ak sa nerozhodnem totálne pre samotu niekde v horách na konci sveta. Vo vlaku, na ceste, v meste, na ulici, na pláži, na ostrove. Asi som človek sociálny. Možno. Alebo si to namýšľam. A zisťujem, že keď som bola s Vladimírom, bola som viac sama ako teraz. Resp. opustená. Bohom. Ľuďmi. Opustila som seba aj ľudí. To emočné násilie, ktoré na mne páchal ma uzavrelo pred svetom. Nechcela som im, ľuďom, priateľom ukázať, že som nešťastná. Konečne som mala vzťah! Ale aký?! Pane Bože! Našťastie som tam Na lúkach (tak sa volá festival v Zaježovej) stretla opäť Luciu. A tá sa ma spýtala. „A kde je Vladimír?“ A ja som sa rozrevala. U svojej mamy. Žije s ňou. A hrá s jeho kumpánmi. Nič pre neho neznamenám. Nič. Bola som iba človek na ceste, ktorého stretol, keď bol osamelý. Keď sa na neho vykašľal jeho kumpán z Mexika… A mne to tak pasovalo do mojej skladačky, Človek, chlap, muzikant, cestovateľ, zo susedného mesta Zvolen, z mesta ktoré je tak blízko mojej obľúbenej Zaježovej. Obrázok bol perfektný. Budeme spolu cestovať, a keď nie, budeme spolu žiť na Zaježovej, ktorá je tak blízko našich miest, z ktorých pochádzame. Lenže tak nebolo.
Vision quest a Marcopolov odkaz
A potom prišiel ženský kruh na Bráne. Na ňom som vyzvracala všetko to čierne, čo do mňa jeho jedom nakontaminoval. Chvala Bohu. Myslela som, že sa toho nikdy nezbavím. Doslova som sa bála, že sa toho nezbavím. Aká úľava. A vďaka tomu som stretla Marcelku a Zuzku, a dohodli sme sa, že spolu pôjdeme na rainbow. Ale predtým, sa ešte zúčastníme Vision Questu na Bráne. To je vec, o ktorej snívam pár rokov. Možno aj desať. Alebo viac. Ísť hľadať svoju víziu. A tak pred vision questom, balím tabakové vrecúška s modlitbami pre štyri smery – sever, východ, juh, západ. Začínam severom – smerom nasledujúcim po mojom smere narodenia - jeseni – západe.
Na vision queste si idem po odpoveď na otázku, či mám ostať na Slovensku a prijať, využiť možnosti, ktoré sa mi naskytujú alebo počúvať volanie svojho srdca prekonať STRACH Z NEZNÁMA sa znovu cestovať a otvoriť dvere, ktoré som ešte neotvorila. Po troch dňoch mi prichádza z ohňa vízia, že mám pokračovať v ceste, že tam na mňa čosi čaká. A krátky odkaz na Marca Pola. Aké prekvapenie, keď európske rainbow sa koná poblíž Benátok a Janov. Marco Polo a jeho odkaz je živý. O.K. čaká nás sedemhodinový výstup do hôr s batohom ťažkým ako hovädo. Nesiem si v ňom totiž celý svoj dom. Okrem bicykla a dvoch vzácnych kníh, ktoré som nechala na starosť dvom spriazneným dušiam. Gitaru mi v tretej etapa pomáha vyniesť brat z Čiech. Vďaka tomu bola cesta ľahšia. A hoci je môj batoh, čo mi dal Majo, ťažký, kráčam veľmi rýchlo. Chcem skrátiť čas, ktorý mi spôsobuje ťažobu na chrbte a to ma robí rýchlou. Tak ako keď som bola dieťa a chodila som na kurzy plávania. A moja fantázia vytvorila žralokov v bazéne a tak som plávala veľmi rýchlo. A možno som rýchla a fyzicky zdatná. Pravdepodobne. Dobrý základ na cestu okolo sveta. A vyzerá to, že aj odvahu mám. No najprv musím prekonať strach. Cesta sa vždy ukáže. A ak aj chvíľu kráčam sama, nikdy nie nadlho.
Takže rainbow v Taliansku, iba týždňový. Stretám mojich kamarátov z Izraela. Prvé je pozvanie na čaj od Joava, jedno ráno, práve keď som si to mierila k francúzskej čajovni. Potom stretám Vitaliho a Joela. A Oru. A keď v českej čajovni spustím hebrejské pesničky, zjavia sa dvaja Izraelci. Moje sebavedomie, keď spievam hebrejské pesničky vždy trošku klesá, lebo viem, že nie som úplne presná, či autentická, kvôli môjmu slovenskému pôvodu. No jeden z nich Dror je úplne nadšený. Vraví. „I hear it from far away, and I must to come. There was something strange, but I hear hebro songs.“ Tak som mu povedala, svoj príbeh. Ako som ostala v Izraeli dlhšie ako je dovolené a teraz ma to volá naspäť. Resp. pri main fire mi prišla silná vízia, že idem naspäť. Len neviem ako. Dror vraví, „do you know story about lost one from the Izraeli tribe. You are. They should you allow go back.“ „Yes, I know. I heard about. And I feel like.“
Z európskeho rainbow v Taliansku, cez Francúzsko do Barcelóny – s Víťom a jeho busíkom
Takže po predposledom dni, keď sme prečkali studenú vlhkú noc a vyliezli ako jašterice na slnko a ja som chytila čiusi gitaru pri main fire a dovolila si spievať a modliť sa a upadnúť do tranzu na pár hodín. Prichádza rozhodnutie, že sa pridám k Čechovi Víťovi a jeho basking caravanu.
Po siedmich dňoch, schádzame s Marcelkou, Zuzkou a Miškom do parkingu. Utáboríme sa pri Víťovom karaváne a mne a Víťovi trvá ešte dva dni kým sa naozaj pohneme z miesta. V tábore stretávam svoju izraelskú sestru, tiež ide na Samothráki. No nájde spojenie s karavanom cez Bosnu a Hercegovinu a Čiernu Horu. Kým ja idem úplne opačným smerom, do Barcelóny, cez Taliansko, Francúzsko. Výlet v trojici začína v Bassano del Grappa. Krásna dedinka alebo mestečko pod úpätím hôr. Je tu čistá rieka, v ktorej sa môžeme kúpať. Dva dni baskujeme a celkom sa nám darí. Presúvame sa cez Vience, Veronu. Vo Verone sa dievčina, čo mala robiť s Víťom akrojogu odpája. Tak idem preskúmať mesto Romea a Júlie sama, kým Víťa nájde dobré miesto na zaparkovanie. Stretávame sa o dve hodinky na námestí a zo štyri hodinky baskujeme. Posledné talianske mestečko, v ktorom sa zastavujeme je Sirmione. Kempujeme na brehu jazera a večer hráme pred starou pevnosťou. Na druhý deň si požičiavam bicykel a idem to skúsiť sama. Prechádzame narýchlo Janov a dostávame sa cez francúzske hranice.
